Písanie o živote …

Všeobecne prijímané klišé môže byť neraz nesprávne. Súčasné preferovanie mladých ľudí a mladosti kvôli produktivite a ekonomickému prínosu totiž padá, ak sa na vec pozrieme z hľadiska skutočnej hodnoty života a bytia človeka, pretože zistíme, že prínos starých ľudí môže byť oveľa vyšší a oveľa zásadnejší, než si je naša spoločnosť vôbec schopná priznať. Nebýva tomu však žiaľ vždy, ale za určitých okolností, ktoré je treba rozhodne poznať.

Vieme, že staroba so sebou prináša mnoho problémov. Ako fyzických, tak aj psychických. No a jedným zo zásadných psychických problémov býva to, že mnohí starí ľudia sa po ukončení svojho aktívneho života nedokážu dlhodobo vyporiadať so silným pocitom zbytočnosti. S pocitom, ešte navyše podporovaným charakterom súčasnej doby, ktorá vidí celý zmysel ľudského bytia jedine v schopnosti vytvárania materiálnych hodnôt. Je potom samozrejme ľahko pochopiteľné, že ak niekto túto schopnosť stratí, cíti sa zbytočný. Cíti sa na obtiaž. Cíti sa, ako sa vraví, už len do počtu. Toto trápi mnohých starých ľudí a vnútorne ich to zožiera.

Všetko je však v skutočnosti úplne inak a dokonca aj nevládny človek, odkázaný na cudziu starostlivosť môže byť za určitých okolností pre náš svet a našu planétu oveľa užitočnejším, ako tisíce ľudí v najproduktívnejšom veku.

Tieto skutočnosti som si veľmi silne uvedomil pri slovách istého starého človeka, ktorého naozaj hlboko trápilo, že je už len do počtu. Ale čo keď práve on patrí do počtu spravodlivých, ktorí svetlou hodnotou svojej spravodlivosti ešte stále udržujú opodstatnenie trvania ľudskej existencie a bytia na našej planéte?

Naša planéte, ale v širšom kontexte aj celé naše univerzum je totiž veľkým javiskom boja dvoch protichodných síl. Sily Svetla a sily temnoty. No a každý z nás, jednotlivcov, sa svojimi postojmi, myslením, hodnotami a jednaním vždy zaraďuje do prvej, alebo do druhej kategórie.

Inými slovami povedané, vždy sa stávame buď služobníkmi Svetla, alebo služobníkmi temnoty. Vždy sa musíme nakoniec rozhodnúť, na ktorú stranu sa pridáme, pretože na obidvoch stoličkách sa dlhodobo sedieť nedá. Vždy totiž musíme tak, ako sa píše, iba „jedného týchto dvoch pánov milovať a druhého nenávidieť“. No a to, na ktorú stranu sa pridá väčšina ľudí, väčšina národa a väčšina svetovej populácie potom formuje konkrétny osud každého jednotlivca, každého národa, alebo celej našej planéty.

Ak sa teda väčšina z nás rozhodne pre Svetlo a jeho hodnoty, budeme určite kráčať k svetlej budúcnosti. Ak sa ale rozhodneme pre temnotu a jej hodnoty, čaká nás nevyhnutne temná budúcnosť.

Svetlom a jeho hodnotami je spravodlivosť, ušľachtilosť, dobro, nezištnosť, ľudskosť, ohľaduplnosť, skromnosť, úcta, čestnosť, mravnosť, vnútorná čistota a v reálnom živote žitá duchovnosť.

Temnotou a jej hodnotami je nespravodlivosť, zlo, bezohľadnosť, nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, karierizmus, nemravnosť, vnútorná nečistota, formálna duchovnosť, ale aj bezmyšlienkovitosť, konzumnosť, plytkosť a nízky materializmus.

Väčšina ľudí nášho sveta sa svojou hodnotovou orientáciou dobrovoľne rozhodla kráčať cestou temnoty a preto svoj osobný osud, osud vlastného národa i osud celej našej planéty smerujú do temnoty. Do temnoty zničenia! Do temnoty a skazy našej planéty, ale aj do absolútneho konečného rozkladu vlastnej osobnosti. Toto musí byť jasné každému, kto žije v súčasnom svete a vníma jeho základné hodnotové smerovanie.

No a za situácie, kedy si väčšina obyvateľstva sveta vybrala cestu temnoty, smerujúcu k zničeniu, je nesmierne cenný každý človek, jednotlivec, ktorý si naopak svojou celkovou životnou orientáciou zvolil cestu Svetla. Cestu pozitívnych, konštruktívnych a budujúcich hodnôt dobra, ktoré držia náš svet a zabraňujú jeho totálnemu zrúteniu.

Bez týchto ľudí by sa už totiž muselo všetko dávno zosypať, pretože oprávnenosť existencie života a bytia na každej planéte je podmienená iba zachovávaním konštruktívnych a budujúcich hodnôt Svetla. Bez nich stráca oprávnenie svojej existencie akýkoľvek život a akékoľvek bytie. Bez nich musí preto všetko nevyhnutne samovoľne smerovať do skazy a seba deštrukcie.

Ak ho od nej nezadržuje zodpovedajúci počet spravodlivých!

Lebo jedine tento, relatívne malý počet spravodlivých drží pri živote aj našu planétu a zabraňuje zániku všetého, čo sa na nej nachádza. Takáto je žiaľ realita bez toho, že by si jej nesmiernu závažnosť uvedomovala väčšina ľudí, slúžiacich temnote.

Ak sa ale máme vrátiť nazad k našej téme o starých ľuďoch, ktorí sa cítia byť zbytoční a už len do počtu, mali by si hlboko uvedomiť, že vôbec nie sú zbytoční a vôbec nie sú do počtu, ak svojou celkovou životnou hodnotovou orientáciou patria práve do toho počtu spravodlivých, ktorí držia našu Zem a zabraňujú jej zániku. A to je nesmierne cenné! To totiž prináša Svetlo na Zem! A toto Svetlo rozháňa temnotu, ktorá by sa jej chcela zmocniť úplne.

Preto nie je zbytočný život nijakého človeka, ktorý je v tomto zmysle nositeľom Svetla. Nech by bol akokoľvek starý a akokoľvek nevládny. Najrozhodujúcejším kritériom kvality života a jeho skutočnej hodnoty nie je totiž nič iného, ako práve miera Svetla, ktorú sme schopní kotviť a sprostredkovávať svojou existenciou.

To je skutočná hodnota! To sú skutočne hodnotní ľudia! Jediný takýto človek, aj keby bol akokoľvek nevládny, alebo starý je v skutočnosti oveľa väčším prínosom pre našu planétu, ako tisíce iných ľudí v produktívnom veku, ponorených do priemerného, štandardného sebectva svojej služby temným hodnotám.

Preto bolo tiež povedané, že prví budú poslednými a poslední prvými. Lebo prvými vo svete temných hodnôt sa stávajú predovšetkým ľudia, ktorí sami tieto temné hodnoty preferujú. Veľká česť všetkým výnimkám!

Pravé hodnoty a tým pádom aj naozaj hodnotní ľudia sú naopak našim svetom odsúvaní bokom, až na posledné miesto, i keď práve oni sú v skutočnosti tými prvými. Prvými v línii Svetla, dávajúcej ešte opodstatnenie životu na zemi. Sú prvými, pretože sú skutočne ľuďmi! A ľudskosť, pravé človečenstvo človeku prepožičiava iba jeho úsilie o hodnoty Svetla.

Tam totiž, kde tohto úsilia niet sa postupne stráca aj ľudskosť, až sa napokon stratí úplne. Potom zostane už len živočích temných hodnôt, čoraz viacej sťahujúci do temnoty seba samého i celý svet. Jedine vznešené hodnoty Svetla môžu dať vysokú hodnotu každému človeku, ktorý sa na ne orientuje bez ohľadu na to, akého je veku.

No a práve k tejto vysokej méte, k tejto hlbokej životnej múdrosti by mal dospieť na sklonku svojho života, vo svojej starobe každý človek. Lebo jedine ten žil správne, kto dospel až sem, aj keď trebárs v mladšom veku určitý čas holdoval falošným hodnotám.

Nie je ale nič smutnejšie, ak starý človek na sklonku svojho života nedozrel k takémuto druhu múdrosti. Ak nakoniec zostal iba malicherným, hádavým, trvalo nespokojným a plným negativity, ktorú vŕši na svojom okolí. Takýmto spôsobom sa potom žiaľ v istom zmysle stáva mnoho starých ľudí naozaj príťažou. Nie však svojim vekom, ani svojou nemohúcnosťou, ale svojim ustavične negatívnym duševným naladením, bez pravej múdrosti. Tým sa totiž pridávajú ku všeobecnému smerovaniu nášho sveta do skazy úplne rovnako, ako väčšina ostatných ľudí v produktívnom veku, vedome alebo nevedome slúžacich temnote.