Písanie o živote …

Úlohou bytosti zvanej človek je kráčať k Výšinám. Približovať sa k Pánovi. Aby ale mohol tento najdôležitejší cieľ svojho bytia naplňovať, musí poznať cestu. Musí poznať jednak cestu k Stvoriteľovi a jednak musí mať aspoň určitú rámcovú predstavu o jeho podstate. Ak mu totiž tieto veci chýbajú, nemôže správne napredovať a tým pádom nemôže ani napĺňať hlavný zmysel vlastného bytia.

Stvoriteľa nikto nikdy nevidel a v jeho skutočnej podstate ho človek nebude môcť nikdy spoznať. Zo Stvoriteľa však tryská Svetlo! Tryská žiara Svetla, z ktorého všetko jestvujúce povstalo. Ak teda chce niekto kráčať k Stvoriteľovi, musí ísť smerom k Svetlu! Musí kráčať ku Svetlu a usilovať ku Svetlu! To je jediná a pravá cesta, ktorá ho celkom určite privedie k Najvyššiemu.

Budha bol človek, ktorý dosiahol ľudskej dokonalosti tým, že svojim čistým a ušľachtilým životom a svojou veľkou túžbou po Svetle dokázal vo vnútornom zahĺbení nadviazať spojenie s rajom. S ríšou ducha, ktorá je duchovnou domovinou každého človeka.

Budha prežil jas, blaženosť a nádheru v tejto ríši panujúcu a pochopil, že dostať sa tam a smieť takéto niečo prežívať natrvalo je najvnútornejšou túžbou a skutočným cieľom bytia každého človeka. A toto poznanie mu zmenilo život. Hovoril o ňom s inými a snažil sa im ukázať cestu k svetlým bránam raja. Tak vznikla jeho vznešená, osemdielna cesta k Svetlu.

Jej prvým stupňom je pravá viera. Veľmi vysoko postavil Budha prvý stupeň svojej osemdielnej cesty, pretože pravá viera v jeho poňatí v skutočnosti neznamená ani vieru islámsku, ani vieru kresťanskú, ani vieru budhistickú či akúkoľvek inú. Pravá viera znamená osobný zážitok Svetla!

Človek, nech už je akéhokoľvek vierovyznania, ktorý vážne usiluje k Stvoriteľovi, ktorý po ňom túži a chce sa ku nemu priblížiť môže na základe svojej silnej túžby prežiť zážitok Svetla. Môže Svetlo vycítiť a vytušiť. Môže ho uvidieť svojim vnútorným zrakom. Býva to niečo veľkolepé a vznešené, čo rozochveje dušu človeka. Takéto prežitie ťažko opísať slovami, avšak človek si na základe neho jasne uvedomí že to, v čo doposiaľ veril a o čo sa usiloval naozaj jestvuje. Uvedomí si, že už tomu neverí preto, lebo mu to niekto povedal, alebo o tom niekde čítal ale preto, lebo to on sám prežil.

A po tomto silnom prežití nasleduje úplne bezprostredne druhý stupeň osemdielnej cesty, ktorým je pravé rozhodnutie. Rozhodnutie, slúžiť vo svojom živote od tejto chvíle už len Svetlu! Slúžiť už len hodnotám Svetla!

Tie samozrejme nie sú vôbec totožné s hodnotami, ktoré stavia do popredia hmotársky a materialistický svet. Človek však vo svojom zážitku Svetla jasne pochopí, že vôbec nie je dôležité mať, ale byť. Byť dobrým, spravodlivým, čestným a ušľachtilým človekom bez ohľadu na to, aký je svet a čo sa v ňom preferuje.

Tretím stupňom osemdielnej cesty je pravé slovo. Pravé slovo, čiže verbálny prejav zodpovedajúci hodnotám Svetla. Je to samozrejme úplne niečo iného, ako štandardný slovný prejav plný vulgarizmov, dvojzmysleností, ohovárania, prázdnej bezobsažnosti a bezduchého tárania. Avšak povinnosťou človeka je hovoriť ušľachtilo a správne. Hovoriť pravdivým spôsobom tak, že naše slová sa budú zhodovať s našim vnútorným cítením. Že mu budú plne zodpovedať. To znamená, že ak cítime, že máme povedať nie, máme povedať nie. A ak cítime, že máme povedať áno, máme vysloviť áno.

Štvrtym stupňom je pravý čin. Nie len teda iba naše slová, ale aj naše činy musia zodpovedať hodnotám Svetla. Nemáme iba opravdivo a ušľachtilo hovoriť, ale aj opravdivo a ušľachtilo jednať. Žiaľ, mnohokrát sa stáva, že ľudia dokážu síce hovoriť o dobre, ušľachtilosti, ľudskosti a spravodlivosti, ale oni sami tak nečinia. Preto teda pravý čin.

Ak sa pozrieme spätne na všetky predchádzajúce stupne Budhovej vznešenej osemdielnej cesty k Svetlu môžeme si všimnúť, že každý nasledujúci stupeň úplne logicky a celkom prirodzene vychádza z toho predchádzajúceho. A preto pravé slovo a pravý čin ďalej celkom prirodzene ústia v pravý život, ktorý je piatym stupňom osemdielnej cesty.

Pravý život! Pravý život je život naplnený pravými slovami a pravými činmi, ktorým predchádza pravé rozhodnutie.

Čo je však v skutočnosti ono rozhodnutie? Predsa myšlienka! Predsa záchvev vnútorného chcenia! A tak tu v logickom slede tak, ako to reálnom živote nasleduje máme myšlienku, slovo a čin. To znamená pravé rozhodnutie, pravé slovo a pravý čin a to všetko ústiace do pravého života.

Najskôr je tu teda citové, alebo myšlienkové hnutie. To sa zhmotňuje do slov a slová sa zase zhutňujú do činov. No a súčinom pravej, čistej a ušľachtilej myšlienky, pravého slova a pravého činu je pravý život. Pravý život, v ktorom je úplne všetko podriadené hodnotám Svetla.

Ďalším, šiestym stupňom je pravá snaha. Snaha o to, aby človek vo svojom doterajšom úsilí neochabol. Aby v ňom neustále zotrvával. Aby sa mu nestalo, že vo svojom snažení poľaví a pomaly ho to strhne nazad.

Lebo človek je slabý. Je náchylný k pohodlnosti. Je mu vždy bližšia ľahšia a pohodlnejšia cesta, ako cesta vyžadujúca trvalú námahu ducha. Človek by si mal byť preto dobre vedomý tejto svojej slabosti sklonu k pohodlnosti a mal by ju vedome prekonávať svojou neutíchajúcou snahou po Svetle. Svojou pravou snahou, spočívajúcou v vo vytrvalom zachovávaní všetkých piatich predchádzajúcich stupňov osemdielnej cesty k Svetlu.

Siedmym stupňom je pravá vďaka. Ak totiž človek stojí správne v šiestich predchádzajúcich stupňoch, zákonite kráča čoraz bližšie k Svetlu. Jeho vnútro sa rozjasňuje. Stupňuje sa jeho prežívanie šťastia, radosti, mieru, naplnenia a blaženosti. Jeho duša prekypuje! A z onoho prílevu šťastia, ktoré ho zaplavuje tryská úplne automaticky pravá vďaka. Jasavá vďaka Tvorcovi za bytie naplnené šťastím. Z duše, prekypujúcej šťastím sa dvíha jasavá modlitba vďaky k Stvoriteľovi, ktorý človeku toto všetko daroval a toto všetko umožnil.

No a posledným stupňom je pravé zahĺbenie. Pravé zahĺbenie opäť celkom logicky vychádza zo všetkých predchádzajúcich stupňov, pretože ako už bolo povedané, na základe nich sa človek približuje k Svetlu a toto jeho približovanie spôsobuje, že prežívanie jeho spojenia so Svetlom je čoraz hlbšie. To má za následok, že človeku sa otvára vnútorné zrenie a on začína vnútorným zrakom vnímať vyššie, svetlé úrovne bytia a mnohé vznešené bytosti, v nich žijúce.

Stupeň pravého zahĺbenia je stupňom, prirodzene a úplne samočinne nasledujúcim ako nevyhnutný dôsledok správneho stúpania človeka po priečkach Budhovej osemdielne cesty. Nie je to teda nič neprirodzeného, ani umelo vyvolaného. Je to iba tým najprirodzenejším vystupňovaním celého jeho doterajšieho snaženia. A táto nová duchovná realita Svetla čoraz viacej prekrýva realitu hmoty.

To však má za následok ďalšie stupňovanie pravej viery v človeku čo znamená, že koleso vznešenej osemdielnej cesty k k Svetlu sa nanovo roztáča a všetko sa opakuje s čoraz väčšou intenzitou odznova.

Človek letí v ústrety k Svetlu! Letí v ústrety nevýslovnému šťastiu a blaženosti, ktorú nemožno popísať ľudskými slovami. Lebo vskutku, ľudské oko nevidelo a ucho nepočulo, čo pripravil Pán pre tých, ktorí ho milujú a ktorí preto kráčajú k jeho Svetlu.

A celkom na záver ešte jedno dôležité upozornenie, týkajúce sa ôsmeho stupňa, čiže pravého zahĺbenia. V súvislosti s ním bolo spomenuté, že človeku otvára možnosť vnútorného zrenia. Že pravé zahĺbenie musí byť úplne prirodzené, bez akéhokoľvek umelého napomáhania a vynucovania. Musí to byť len samovoľný a ničím nevynútený dôsledok intenzívnej osobnej cesty človeka k Svetlu. To totiž zaručuje vysokú duchovnú kvalitu dotyčného, na základe ktorej sa prostredníctvom zákona rovnorodosti môže pri svojom vnútornom zahĺbení napojiť jedine na vysoké úrovne Svetla. To ho zase iba povznesie bez toho, že by mu to ublížilo.

Nesmierne nebezpečenstvo však vzniká vtedy, ak sa ľudia predčasne a umelým spôsobom nútia do vnútorného zahĺbenia. Ak zahĺbenie nepostavia až na samý koniec svojej duchovnej cesty tak, ako to urobil Budha, ale na začiatok. Nedostatočná duchovná výška takto nevedome konajúcich má za následok, že úrovne, do ktorých sa pri svojom zahĺbení napoja budú nízke, ba dokonca temné. Tak nadviažu spojenie s temnom a zaťažia svoju dušu. A to je cesta do do temnoty, nie cesta k Svetlu.

Cesta k Svetlu vedie totiž od stupňa k stupňu tak, ako to naznačil Budha, pričom pravé zahĺbenie sa nachádza až na jej konci a dochádza k nemu samovoľne, prirodzene a celkom spontánne.