Písanie o živote …

Podľa stúpencov Véd boli židia len plagiátori. Iba teda preberali to najlepšie, čo okolo seba videli a presne takýmto spôsobom, iba čisto literárne a na papieri vytvorili aj postavu Ježiša. Je to teda len fiktívna, nikdy neexistujúca postava, ktorej učenie si vypožičali od Šimona Mága, reálnej osobnosti, žijúcej v období začiatku letopočtu, datovaného narodením Krista.

Keďže ide naozaj o mimoriadne závažné tvrdenie, pozrime sa podrobnejšie na argumentáciu priaznivcov Véd, ale zároveň i protiargumenty, ktoré ich teórii odporujú.

Šimon Mág, alebo Simon Magnus, bol súčasníkom Ježiša Krista. Píše sa o ňom v Skutkoch apoštolov (8,9): „V tom meste už oddávna žil istý muž, menom Šimon. Bol čarodejníkom a zavádzal samaritánsky ľud, tvrdiac o sebe, že je čímsi veľkým. Všetci od malého až po veľkého ho počúvali a hovorili: On je sila Božia, ktorá sa volá veľká. Počúvali ho preto, lebo svojimi čarami ich už dlhší čas zavádzal, ale keď uverili Filipovi, ktorý im hlásal blahozvesť o kráľovstve Božom a o mene Ježiša Krista, dali sa mu pokrstiť. Aj sám Šimon uveril a dal sa pokrstiť. Pridržal sa Filipa a keď videl znamenia a veľké divy, ktoré sa diali žasol.“ O Šimonovi sa píše ešte ďalej, až do konca kapitoly (8,24).

Priaznivci Véd sa so svojim tvrdeniami a Šimonovom autorstve Ježišovho učenia opierajú o spis katolíckeho otca Hippolyta, žijúceho na prelome 2. a 3. storočia. Do češtiny ho pod názvom: „Vymítání všeho kacířstva“ preložil Ján Kozák.

V Naasejskom traktáte, ktorý je jeho súčasťou popisuje Hipppolytus rôzne rano kresťanské gnostické sekty a ich kacírske odchýlky od pravého učenia cirkvi. Píše sa v ňom i o Šimonovi Mágovi. Ten podľa Hippolyta prebral náuku Ježiša Krista, ale vykladá ju inak, ako učí cirkev.

V Naasejskom traktáte uvádza Hippolytus celé state z učenia Šimona Mága so slovami “on hovorí“. A toto slovné spojenie, „on hovorí“, sa pravidelne opakujúce v celom spise, čo je podľa stúpencov Véd dôkazom toho, že v podstate celý Naasejský traktát je v skutočnosti polemikou s učením jedného jediného gnostika, a síce Šimona Mága.

Hippolytus nás teda takýmto spôsobom oboznamuje s učením Šimona Mága, pričom jeho súčasťou sú niektoré známe výroky Ježiša Krista z evanjelií. Čo je však najdôležitejšie, tieto výroky vyznievajú v Šimonovom podaní oveľa ucelenejšie, hlbšie a zrozumiteľnejšie, než je tomu v evanjeliách.

No práve a na základe porovnania hĺbky výrokov z učenia Šimona Mága s učením Ježiša Krista v evanjeliách dospievajú priaznivci Véd k názoru, že skutočným originálom je učenie Šimonove. Na podobných výrokoch Krista v evanjeliách totiž podľa nich vidieť, že sú iba prevzaté a ešte k tomu skomolené a nedokonalé.

Podľa priaznivcov Véd to teda znamená, že gnostické učenie Šimona Mága je pôvodné a oveľa dokonalejšie, zatiaľ čo evanjeliá predstavujú už len jeho menej dokonalé kópie. A vo svojich úvahách pokračujú ďalej tvrdením, že Ježiš ani nikdy neexistoval. Že to bola iba židmi čisto literárne vytvorená postava.

Ako je to teda v skutočnosti? Kde je pravda?

Ježiš Kristus existoval! Sám ale nič nenapísal. Mal však učeníkov, ktorí po jeho smrti zaznamenali príbeh jeho života i jeho učenie. A jeho slová zaznamenali tak, ako ich oni sami pochopili. A keďže boli rozdielni, mnohé veci pochopili rozdielne. Synoptické evanjeliá Marka, Matúša a Lukáša sú približne rovnaké, ale evanjelium Jánovo je už rozdielne jeho pochopením Božej podstaty Ježiša.

Okrem toho však existujú aj apokryfné evanjeliá. Trebárs evanjelium Tomášovo, v ktorom je badateľný gnostický, alebo inak povedané, transformovaný Védsky vplyv.

Tomáš bol už totiž pravdepodobne pred svojim stretnutím s Ježišom ovplyvnený gnostickým učením a cez jeho optiku chápal i mnohé slová svojho Majstra. A presne toto bol aj prípad Šimona Mága, ktorý prebral časti Ježišovho učenia, avšak vykladal ich na základe svojich vlastných, predchádzajúcich znalostí Véd, transformovaných do gnostického učenia.

Grécke slovo gnóza znamená poznanie. Ide o poznanie cesty ľudskej bytosti do ríše Svetla, nachádzajúcej sa nad hmotnosťou. V ríši Svetla blčí večný oheň Ducha a chrli iskry. A tieto drobné iskry ohňa večného Ducha sme my ľudia. Zmyslom nášho bytia v hmotnom svete je, aby sme svoju iskru ohňa ducha v sebe rozžeravili na maximum prostredníctvom čestného, ušľachtilého a dobrého života. Aby sa z nej stal žiarivý plameň ducha, ktorý sa bude môcť nakoniec opätovne zjednotiť s večným ohňom veľkého Ducha v ríši Svetla a obohatiť ho svojim maličkým dielom jedinečnosti. Úsilie o toto zjednotenie je jediným skutočným zmyslom bytia každého z nás.

Podľa gnostického učenia existuje večný, kozmický princíp Krista, ako ukazovateľa cesty k Svetlu. Ako ukazovateľa správneho života v hmote, ktorý vedie k znovu zjednoteniu iskry ľudského ducha s nikdy nehasnúcim plameňom veľkého Ducha. A gnóza, čiže poznanie, má byť poznaním tohto vesmírneho princípu, ukazujúceho cestu k Svetlu.

Napríklad Tomáš vo svojom apokryfnom evanjeliu píše v duchu gnostického učenia toto:

„Ježiš povedal: Keď sa vás budú pýtať, odkiaľ ste prišli?, odpoviete im: Prišli sme zo Svetla. Prišli sme z toho miesta, kde Svetlo povstalo samo zo seba. Vzniklo a zjavilo sa vo svojom obraze. Keď sa vás budú pýtať: Kto ste?, tak odpoviete: Sme jeho synovia a sme vyvolení živého Otca.“

I Ján na začiatku svojho synoptického evanjelia píše o Kristovi v duchu gnostického poznania ako o „pravom Svetle, prichádzajúcom na tento svet, ktoré osvecuje každého človeka“.

„Vo svete bolo, svet ním povstal, ale svet ho neprijal. Do svojho vlastného prišlo, ale jeho vlastní ho neprijali. Tým však, čo ho prijali, dal schopnosť stať sa deťmi Božími (deťmi Svetla).“

No a Šimon Mág taktiež spoznal učenie Ježiša Krista, ale keďže bol z najväčšou pravdepodobnosťou už pred ním ovplyvnený gnózou, čiže transformovaným učením Véd, vo svojom vlastnom učení vykladal Ježišove výroky práve týmto spôsobom. No a je potom úplne pochopiteľné, že súčasným priaznivcom Véd vyznieva Šimonova interpretácia niektorých výrokov Ježiša v jeho védsko gnostickom výklade oveľa ucelenejšie a zmysluplnejšie, ako je tomu v synoptických evanjeliách.

Ježiš však hovoril priamo z Pravdy, z ktorej boli kedysi dávno inšpirované aj Védy. Ježiš totiž prišiel na Zem z tejto jedinej, večnej a živej Pravdy. Bol jej pozemským vtelením! Bol samotným Slovom Božím v ľudskom tele! Preto vždy hovoril všeobsiahlo bez toho, že by sa nechal zviazať terminológiu nejakého vtedy jestvujúceho, alebo dávneho náboženstva. Preto ho židovská duchovná elita považovala za rúhača a preto bolo možné nájsť v jeho slovách i odozvu dávneho védskeho poznania.

Sám však nič osobne písomne nezaznamenal a preto všetko, čo nám po ňom v písomnej podobe zostalo, bude vždy odzrkadľovať iba mieru osobného pochopenia konkrétneho autora. A to na základe jeho osobnej duchovnej zrelosti, alebo na základe jeho predchádzajúceho duchovného poznania, ktorým bol ovplyvnený.

A preto tiež vykladal Šimon Mág vo svojom učení niektoré výroky Ježiša Krista sebe vlastným spôsobom, čo bolo príznačné pre mnohé vtedajšie gnostické skupiny. Tieto gnostické skupiny boli prirodzenou súčasťou ranného kresťanstva, ale neskôr bola celá gnostická vetva prvotného kresťanstva zavrhnutá, pretože podľa cirkevných otcov obsahovala bludy, prinesené z iných náboženstiev, ako i rôzne vplyvy, trebárs indické, alebo perzské.

Skutočná pravda bola ale taká, že gnóza, ako princíp individuálneho duchovného poznávania cesty k Svetlu bola nepohodlná. Nepohodlná preto, lebo mocensky čoraz viacej sa upevňujúca oficiálna cirkev začala nahrádzať princíp slobodného a samostatného poznávania cesty k Svetlu princípom viery. Viery v nariadenia, tézy a dogmy oficiálnej cirkvi, ktorá sa z predchádzajúceho, slobodného a čisto duchovného spoločenstva začínala transformovať do pozície svetského mocenského činiteľa.

Vyzdvihovanie učenia Šimona Mága možno teda vnímať ako určitý druh nostalgie za strateným, zabudnutým a oficiálnou cirkvou zavrhnutým prúdom prvotného, gnosticko védskeho kresťanstva, pričom z hľadiska skutočnej pravdy išlo o poznanie veľmi hlboké a nesmierne duchovne inšpirujúce. Poznanie, ktoré nám má čo povedať i dnes, pretože v mnohých ohľadoch oveľa správnejšie objasňovalo zmysel slov Ježiša Krista, než tomu bolo v oficiálnej cirkvi, pomaly sa transformujúcej vo svetskú mocenskú organizáciu.

Celkom logicky boli preto cirkvou medzi synoptické evanjeliá vybrané iba tie spisy, ktoré neobsahovali gnosticko védske vplyvy. Všetko ostatné začalo byť popierané a považované za kacírstvo. Cirkev totiž chcela vládnuť a ovládať. Preto jej dokonale vyhovoval model pápežskej, centralizovanej cirkvi, odkiaľ vychádzajú záväzné pravdy viery pre všetkých, o ktorých sa už ďalej neuvažuje a nepochybuje. Gnostický dôraz na samostatné duchovné napredovanie, bez potreby sprostredkovateľa sa preto stal absolútne neakceptovateľný.

PS. K pokusom priaznivcov Véd o zdiskreditovanie faktu reálnej existencie Krista patrí napríklad aj ich tvrdenie, že v životopisoch Budhu, žijúceho päť storočí pred Kristom, preložených zo sanskrtu sa hovorí o tom, ako Budha uzdravoval, ako chodil po vode, alebo ako zázračne nasýtil zástupy. Aj Ježiš uzdravoval, chodil po vode a zázračne nasýtil zástupy. Je to vraj teda jasný dôkaz toho, ako sa židovskí plagiátori inšpirovali životopisom Budhu a rovnaké prvky využili pri svojom literárnom vytváraní fiktívnej postavy Ježiša Krista.

Pravda je ale iná! Kto totiž prichádza priamo od Boha, ako Ježiš, alebo kto prichádza z ríše ducha s konkrétnym poslaním ako Budha, má vo svojej výbave určité štandardné vyššie schopnosti, čo znamená, že o nejakom kopírovaní a preberaní nemôže byť ani reči. V oboch prípadoch ide totiž o úzke prepojenie smerom k Výšinám, ktorého dôsledkom sú rovnaké vyššie schopnosti.

No a celkom na záver tá najdôležitejšia a najsmutnejšia vec. Neprekonateľné bloky, ktoré si mnohí stúpenci Véd vytvorili voči kresťanstvu im znemožňujú poznať, že práve v línii kresťanstva Svetla a ako pokračovanie poslania Ježiša Krista boli svetu Zhora darované nové Védy v podobe Posolstva Grálu. Toto Posolstvo totiž čerpá priamo z Božej Pravdy tak, ako kedysi dávne Védy a preto v sebe nesie presne tú istú, pôvodnú védsku múdrosť, ibaže v novej, dnešnej dobe prispôsobenej forme.

Pradávnu védsku múdrosť v jej novej forme však môže rozpoznať iba ten, koho duch je živý a flexibilný. Iba ten, kto nie je vnútorne zviazaný neprekonateľnou predpojatosťou voči kresťanstvu a osobe Ježiša Krista.