Písanie o živote …

Egoizmus ľudstva je slepý a samovražedný! Jeho stále rastúce potreby ničia prírodu a príroda, keďže ani veľmi nemá na výber, nám začína naše chovanie oplácať v zmysle slov: oko za oko, zub za zub. A tak to nakoniec, ak sa vo svojich sebeckých potrebách nedokážeme uskromniť, skončí našim vlastným zničením, ako oprávnenou odvetou za naše ničenie prírody a planéty.

No a žiaľ, tento neradostný scenár sa postupne, a každému vnímavému človeku až príliš očividne začína naplňovať v podobe rôznych extrémnych klimatických javov, aké sme tu doposiaľ nemali.

Absolútne nikomu nebolo napríklad možné prehliadnuť mimoriadne, až doslova africké horúčavy tohto leta. Boli najväčšími za celú dobu hydrometeorolgických meraní na našom území. Sucho, doprevádzajúce horúčavy negatívne poznačilo množstvo i kvalitu obilovín v tohtoročnej žatve a s najväčšou pravdepodobnosťou negatívne poznačí i úrodu jesenných plodín.

A práve počas jeden z vĺn týchto obrovských horúčav sa v médiách objavila správa, že 2. augusta sme vyčerpali ekologický limit našej planéty na rok 2017 a od tohto dňa začíname žiť na takzvaný enviromentálny dlh. To znamená, že spotrebujeme viac prírodných zdrojov, než koľko je biosféra schopná nahradiť za dobu jedného roka.

Tento zlomový bod nastáva každým rokom o niekoľko dní skôr, čo svedčí o tom, že naše „potreby“ sa neustále zvyšujú. A aj keď ekosystémy sú v podstate veľmi odolné, ak sa dostanú za určitý „bod zlomu“, môžu sa zrútiť a prestať fungovať. A my sa svojim neuváženým jednaním k tomuto bodu každým rokom stále viac približujeme.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je však veľmi dôležité uvedomiť si ich hlboký vzájomný súvis. Súvis medzi extrémnymi horúčavami na jednej strane a stále sa zvyšujúcim, enviromentálnym dlhom na druhej strane, pretože práve prostredníctvom horúčav, sucha a iných prírodných anomálií začíname byť čoraz intenzívnejšie konfrontovaní s neodvratnými splátkami nášho dlhu voči ekologickým zdrojom planéty Zem. Ide jednoducho o nevyhnutnú daň za jej bezohľadné drancovanie. A pokiaľ sa my nespamätáme a nezastavíme, nezastaví sa ani príroda vo svojom hromadení nami samými zapríčinených, extrémnych klimatických javov.

Najdôležitejšia otázka teda spočíva v tom, či sme schopní vyvodiť z tohto všetkého sami voči sebe nejaké konkrétne dôsledky? Či sme ochotní zmeniť kvôli tomu niečo vo svojom živote? Či sme ochotní prehodnotiť hierarchiu svojich hodnôt a svoj spôsob života tak, aby sme našim vlastným dielom prispeli k zlepšeniu celkovej situácie? Či sme ochotní uskromniť sa vo svojich potrebách natoľko, že sa ich napĺňanie stane enviromentálne prijateľným?

Ľudia však žiaľ, nemenia absolútne nič vo svojom myslení, vo svojich hodnotách, vo svojich potrebách, ani vo svojom prístupe k prírode a k jej zdrojom, pretože podľa ich názoru môžu niečo zmeniť iba tí, ktorí majú skutočnú moc, skutočné bohatstvo a tým pádom i najväčší podiel na drancovaní planéty.

Je síce pravdou, že tí najbohatší, najmocnejší, najchamtivejší a najbezohľadnejší majú najväčšiu vinu na tomto drancovaní, avšak práve k ich životnému štýlu, práve k ich „hodnotám“, k ich blahobytu, k ich konzumu, k ich plytvaniu a k ich rozhadzovaniu vzhliadajú obyčajní ľudia ako k ideálu. Ako k čomusi veľkému. Ako k niečomu, čo by aj oni radi mali, keby ich postretlo také šťastie, že by toho mohli dosiahnuť.

Pre väčšinu obyčajných ľudí teda predstavuje tento životný štýl ideál. Čosi, k čomu vzhliadajú s posvätným obdivom, ako k najzásadnejšej hodnote života! Ako k základnej hodnote bytia!

A žiaľ, práve takýmto spôsobom sa prázdne, úbohé, materialistické a samovražedné hodnoty najbohatších, najmocnejších, najbezohľadnejších a najchamtivejších stávajú hodnotami celého ľudstva. Hodnotami celej civilizácie! Hodnotami takmer každého človeka, až na niekoľko svetlých výnimiek!

Nie každý samozrejme tohto cieľa dosiahne, ale takmer každý tieto hodnoty vnútorne uznáva a usiluje sa o ne, čo sa navonok prejavuje vzrastajúcou chamtivosťou, bezohľadnosťou, materializmom a konzumom. Čo sa prejavuje túžbou po peniazoch, po majetkoch, po moci, po kariére a chcením mať stále viac.

Toto sú „ideály“ nášho sveta, predstavujúce zásadnú hodnotovú platformu väčšiny ľudí, čo má za následok ničenie a drancovanie našej planéty, pretože každý jedinec sa snaží uplatňovať tieto „ideály“ na tej pozícii, na akej sa práve nachádza, so snahou vyšvihnúť sa čo najrýchlejšie nahor, až k elite.

A tak sú všetci títo obyčajní ľudia, aj spolu s elitou najbohatších škodcami planéty Zem. Sú vinní za zhoršovanie klimatických pomerov na Zemi, pretože k tomu prispievajú svojim vlastným dielom a podľa svojich vlastných možností. Lebo vo svojich životoch, vo svojich názoroch, vo svojom myslení a vo svojom jednaní usilujú presne o tie isté „hodnoty“, ako bohatí. Avšak horúčavami, ktoré sme mali možnosť zažiť počas tohto leta nám príroda jasne ukazuje samovražednú zvrátenosť „hodnôt“, ktoré náš svet uznáva.

Ak nechceme svoju planétu zničiť a tým pádom zničiť aj samých seba, čiže už len čisto kvôli vlastnému prežitiu by sme sa mali zrieť zvrátených hodnôt materializmu, karierizmu, užívania si a nenásytnej túžby mať stále viac a obrátiť sa k skutočným hodnotám. K hodnotám ducha! K hodnotám ducha, ktorých hromadením a nadobúdaním nebudeme okolo seba nič drancovať a ničiť, ale naopak, všetko povznášať a pozdvihovať.

Nie teda mať, ale byť! Usilovať sa predovšetkým o to, byť za každej situácie dobrým, spravodlivým, láskavým a skromným. Usilovať sa o to byť človekom vysokých a ušľachtilých hodnôt, v ktorého hodnotovej hierarchii stoja tieto hodnoty oveľa vyššie, ako hodnoty materializmu a preto nemôže skĺznuť do materialistického otroctva, plného zla, nespravodlivosti a bezcharakternosti voči ostatným kvôli dosahovaniu hmotných výhod.

Záchrana života na planéte Zem teda spočíva v zmene hodnotovej orientácie! Hodnoty čisto hmotné, konzumné a materiálne, ktoré sú hodnotami deštruktívnymi, ak stoja na prvom mieste musia byť na vrchole hodnotovej hierarchie každého človeka nahradené hodnotami ducha a vysokých, ušľachtilých cností. Hodnotami dobra, spravodlivosti, ľudskosti, skromnosti, jednoduchosti a nenáročnosti v potrebách!

A toto je presne tým, čo môže, ba musí urobiť každý človek sám za seba ak chce, aby nás prírodné dianie, ktoré sa už začína búriť voči našej arogantnej bezohľadnosti nakoniec všetkých nezmietlo z povrchu zemského.

Nikto nie je teda natoľko malý a bezvýznamný, aby práve toto sám za seba nemohol urobiť. Aby nemohol zmenou vlastnej hodnotovej orientácie prispieť k zlepšeniu celkovej situácie. Aby sa nemohol uskromniť vo svojich potrebách. Aby nemohol brať viac ohľad na prírodu a jej možnosti.

Lebo ako už bolo povedané, jedine ak svoju životnú energiu vlejeme do hromadenia pokladov ducha, čím ich budeme mať viac, tým bude na zemi lepšie a krajšie.

Ak ale nasmerujeme všetku svoju životnú energiu iba do zhromažďovania hodnôt materiálnych, nebudeme mať nikdy dosť a stále budeme chcieť viac. A prostredníctvom týchto svojich, stále rastúcich sebeckých nárokov budeme ničiť a drancovať všetko okolo seba až dovtedy, kým napokon svoju rodnú planétu a tým pádom aj sami seba úplne nezničíme.