Písanie o živote …

Sú tisíce vecí, v ktorých sa ľudia na zemi vzájomne odlišujú. A predsa jestvuje jedna jediná, tá najdôležitejšia, v ktorej sú si rovní! Čo je to? Nie je to vec pozemská, ale duchovná a spočíva v možnosti nadviazania spojenia so Stvoriteľom. Alebo presnejšie povedané, so Svetlom Stvoriteľa, pretože Stvoriteľ samotný ako taký zostane pre nás vždy absolútne nedostižný.

Nezáleží teda na rase, na náboženstve, na sociálnom postavení, na výške vzdelanosti, ani na rozsahu rozumovo intelektuálnych schopností. Veľká Spravodlivosť Najvyššieho všetko dokonale zariadila tak, že v tomto smere nie sú ľudia limitovaní ničím. Že v tomto smere sú absolútne rovnoprávni a niet ničoho, čo by niekoho zvýhodňovalo a iného zase znevýhodňovalo.

Vezmime si trebárs fakt, že každý z nás má iné rozumovo intelektuálne schopnosti. Náš intelekt je merateľný prostredníctvom testov IQ. Z rozdielnej úrovne rozumovej inteligencie, od nadpriemernej až po podpriemernú by sa mohlo na prvý pohľad celkom oprávnene predpokladať, že intelektuálne zdatnejší budú mať oveľa lepšie predpoklady k nadviazaniu spojenia so Svetlom Stvoriteľa, ako intelektuálne menej zdatní. Že tí prví sú na tom oveľa lepšie, ako tí druhí. Ale bolo by to spravodlivé?

Spravodlivá všemúdrosť Najvyššieho však všetko zariadila tak, aby sme si, ako už bolo povedané, v tom najdôležitejšom, čo v našom živote na zemi jestvuje boli všetci absolútne rovní.

V čom ale spočíva oná báza rovnosti? Kde ju hľadať? Čo majú spoločné ľudia každej rasy, každého náboženstva, každého sociálneho postavenia, každej úrovne vzdelanosti a každého rozsahu rozumovo intelektuálnych schopností?

No predsa cit! No predsa svoje citové prežívanie! Toto je u všetkých ľudí navlas rovnaké, bez ohľadu na čokoľvek. Ba dokonca je možné povedať, že sila citového prežívania zostáva konštantnou a nezmenenou i u ľudí s mentálnym postihnutím.

No a práve cit, práve schopnosť ľudského citového prežívania je onou základnou a absolútne spravodlivou platformou, z ktorej je nájdenie spojenia so Svetlom Stvoriteľa dostupné každému človeku úplne rovnako.

Reálny dôkaz toho, že je to práve takto a nie inak nájdeme napríklad v Kristovom výbere svojich učeníkov. Nevyberal si ich totiž spomedzi zákonníkov a farizejov, čiže ľudí učených a intelektuálne zdatných, ale spomedzi obyčajných a prostých ľudí. Tí síce nemali tak vycibrené intelektuálne schopnosti, ale mali v sebe stále živú schopnosť cítenia a vyciťovania. Mali teda v sebe živé to najdôležitejšie, čo je potrebné pre hľadanie a nájdenie spojenia so Stvoriteľom.

Kristov výber učeníkov, ako i neustále a trvalé nepriateľstvo farizejov a zákonníkov voči jeho osobe však zároveň poukazujú na inú, veľmi dôležitú skutočnosť. A síce na to, že ak človek precení svoje vlastné, intelektuálno rozumové schopnosti a tieto v sebe, čiže vo svojom vnútri postaví na oveľa vyššie miesto, ako svoju schopnosť citového prežívania, môže sa mu stať, že nedokáže správne vnímať realitu. Že sa v nadhodnotení vlastného rozumu, ktorý mu zastrie jeho schopnosť cítenia nakoniec stane odporcom a nepriateľom Stvoriteľa. A to všetko len preto, že sa rozhodol vnútorne spoliehať viac na svoj rozum, ako na svoj cit.

Nesmierne veľkou je teda Spravodlivosť Najvyššieho, ktorá ponúka každému z ľudí prostredníctvom citového prežívania rovnakú šancu, aby k Nemu našiel cestu. A ak začneme domýšľať túto zásadnú skutočnosť do hĺbky, odkryje sa nám množstvo doposiaľ nepoznaných súvislostí.

Ako prvé si uvedomíme, že naše cítenie, naše citové prežívanie sa musí stať najvyššou autoritou našej osobnosti, ktorej podnetom by sme mali podriadiť celý svoj život. Pochopíme, že ľudská bytosť má byť podľa určenia Stvoriteľa bytosťou citu. Že to citové v nás má stáť na najvyššom mieste a podľa neho sa máme rozhodovať.

Musíme sa podľa neho rozhodovať ak chceme, aby sme sa rozhodovali správne. To rozumovo intelektuálne v sebe máme preto postaviť až na druhé miesto, čo znamená, že svoj rozum musíme podriadiť citu, pretože iba takýmto spôsobom môžeme kráčať vlastným životom správne. Iba takýmto spôsobom sme totiž schopní dať životu morálny rozmer.

Ak ale dopustíme, aby sa to rozumovo intelektuálne v nás dostalo na prvé miesto a stalo sa určujúcim v našom rozhodovaní, vzdialime sa od Stvoriteľa a jeho Vôle a staneme sa dokonca jeho odporcami a nepriateľmi podobne, ako sa to kedysi prihodilo zákonníkom a farizejom.

Každý človek a každá spoločnosť, ktorá postaví to rozumovo intelektuálne na prvé miesto sa musí postupne vzďaľovať od Stvoriteľa a smerovať do nešťastia. Lebo odvrátenie sa od citu a postavenie rozumu na prvé miesto je už samo o sebe nešťastím, ktoré na seba nevyhnutne začne nabaľovať čoraz väčšie chyby a omyly, smerujúce od jedného nešťastia k druhému.

Nešťastným, nenaplneným, nespokojným a vnútorne rozorvaným sa potom stáva každý človek i každá spoločnosť, ktorá odsunula cit z jeho vedúceho postavenia a nahradila ho vyzdvihovaním pragmatického rozumu a intelektualizmu.

V tomto tkvie nešťastie a tragédia každého človeka a práve v tomto sa tiež skrýva nešťastie a tragédia súčasného spoločenského, politického a ekonomického diania. Obyvateľstvo našej planéty sa riadi rozumom a racionalitou, kladúc ich nad cit a tým pádom nad mravnosť a morálku, čo nevyhnutne spôsobuje mnohé osobné nešťastia a zároveň vedie do nešťastia i celý svet.

Cesta k náprave vecí ľudských je cestou obnovenia stratenej dôvery vo vlastné cítenie. Dôvery vo vlastné cítenie, ktoré podľa Vôle Stvoriteľa má stáť v človeku na prvom mieste a ním sa má vo všetkom riadiť. Lebo jedine v cítení a jedine citom sme schopní dosiahnuť blízkosti Božej. Lebo jedine v našom cítení máme tiež schopnosť rozpoznať, čo je naozaj dobré a správne a čo naopak zlé. Lebo jedine prostredníctvom svojho citu môže nájsť jednotlivec, ako i celé ľudstvo cestu k skutočnému mieru, šťastiu a harmónii.

Kto je schopný pochopiť túto prevratnú zákonitosť, nech začne oveľa viac dbať na to, čo mu hovorí jeho cit. Ak naň dá a bude sa snažiť kráčať jeho cestami, táto jediná vec mu okamžite veľmi pozitívnym spôsobom ovplyvní a zmení celý jeho život.