Písanie o živote …

Prevláda názor, že na všetko, čo je napísané v Biblii sa treba pozerať ako na definitívne a naveky uzavretý celok. Že z hľadiska duchovných zvestovaní sa už nič iného, čo i len trochu podobného biblickému významu neudeje. Že jednoducho všetko najpodstatnejšie sa už uskutočnilo a je to zaznačené práve v Biblii.

Ale to je zásadný omyl! Omyl jasne čitateľný z určitých biblických textov, ktoré naznačujú, že nemáme veci vnímať ako definitívne uzavreté, pretože by ľudstvo mohlo tým pádom prísť o možnosť rozpoznania čohosi nesmierne dôležitého. Čohosi naozaj biblického významu!

Pozrime sa teda z tohto hľadiska na kapitolu s názvom „Dielo Ducha Svätého“ z Jánovho evanjelia (16,5), ktorej znenie je nesmiernym, ale žiaľ, ľuďmi vôbec neočakávaným zasľúbením. Došlo k tomu preto, lebo oficiálne cirkvi si slová tohto zasľúbenia vykladajú úplne inak. Ale samozrejme i kvôli dôvodom, spomínaným v úvode.

S uvedeným textom pred sebou sa však naň teraz skúsme pozrieť nezaujato, vecne a dôsledne. Skúsme strhnúť z očí závoj, zakrývajúci pravý význam slov, dôverne síce známych, ale doteraz v správnom zmysle nepochopených.

Najskôr sa však trochu pozrime do histórie židovského povolaného národa, ktorá v sebe nesie výraznú pečať jeho cieleného usmerňovania a ovplyvňovania z Výšin smerom k čoraz väčšiemu duchovnému rastu a dozrievaniu.

Prvý bol Abrahám, ktorý mal spojenie s Najvyšším a stal sa otcom židovského národa. Potom, prostredníctvom Mojžiša prichádza k poznaniu Vôle Stvoriteľa v Desatore prikázaní. Ďalší duchovný rast národa usmerňovali proroci a tí predpovedajú príchod Mesiáša.

Ide tu teda o proces, pri ktorom je presne v určitej úrovni zrelosti národa dosadený do jeho stredu duchovný vodca, ktorý ho má vždy posunúť o niečo vyššie v jeho poznávaní a dozrievaní. Nakoniec, ako posledné ohnivko reťaze prichádza Mesiáš a prináša povolanému národu poznanie, približujúce ho opäť viacej k Svetlu a Pravde.

Mesiáš prichádza presne v určitom období jeho zrelosti, avšak uvedomuje si, že táto zrelosť nie je ešte dostatočná na to, aby národu a ľudstvu mohla byť zvestovaná celá Pravda. Preto Kristus predniesol nasledovné slová: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli.“ A v ďalšej vete dáva ľudstvu ono veľké zasľúbenie, ktoré znie: „Keď však príde on, Duch pravdy, vyučí vás vo všetkej pravde, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť to, čo počuje a zvestuje vám aj budúce veci.“

Inými slovami nám bolo v podstate povedané toto: Ľudia, na súčasnej úrovni duchovnej zrelosti nie ste ešte schopní pochopiť úplnú Pravdu, ktorú by som vám mohol darovať. Riaďte sa však mojim učením a tým sa budete duchovne vyvíjať, až napokon dozrejete do takej miery, že budete schopní Pravdu pochopiť. Potom ku vám príde posol, prinášajúci celú a úplnú Pravdu, pretože miera vašej duchovnej zrelosti a chápavosti bude umožňovať jej plné pochopenie.

Samozrejme, ako už bolo spomenuté, oficiálny cirkevný výklad uvádza, že k splneniu týchto slov došlo zoslaním Ducha Svätého na Turíce. Áno, na Turíce bola na apoštolov zoslaná sila Ducha Svätého, aby v tejto sile zahájili svoje pôsobenie. Týmto aktom nebolo však splnené ono veľké zasľúbenie!

Uvažujme predsa! Najvyššia forma priblíženia sa Stvoriteľa k ľudstvu je jeho pozemské vtelenie. Ak teda vtelený Boh, Ježiš Kristus, počas dennodennej trojročnej osobnej prítomnosti medzi apoštolmi nedokázal výrazným spôsobom posunúť mieru ich chápavosti a porozumenia jeho vlastných slov, mohla by im byť táto úplná chápavosť Pravdy darovaná nejakým zázračným aktom zhora? A zmienky o nedostatočnej chápavosti apoštolov možno predsa nájsť na mnohých miestach evanjelií. To, čo teda nebolo možné dosiahnuť najväčším priblížením sa Tvorcu k človeku prostredníctvom pozemského vtelenia jeho Syna, bolo by zrazu možné uskutočniť iba cestou vyžiarenia sily?

Z tohto hľadiska je omnoho logickejším tvrdenie, že k potrebnej zrelosti k pochopeniu úplnej Pravdy možno dospieť iba prežívaním a postupným dozrievaním celého ľudstva v určitom väčšom časovom horizonte. V časovom horizonte, v ktorom z hľadiska na začiatku spomenutého historického kontextu je darované ľudstvu vždy presne v istom období jeho duchovnej zrelosti, tejto úrovni zodpovedajúce zjavenie zo Svetla, ktoré ho má posunúť ďalej a vyššie.

Nakoniec i samotný apoštol Pavol vo svojom hymne na lásku hovorí: „Lebo poznávame len z časti a len z časti prorokujeme. Ale keď príde, čo je dokonalé, prestane čo je len čiastočné. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať, ako som ja poznaný.“ Slová, napísané Pavlom mnoho rokov po uplynutí zoslania sily Ducha Svätého na Turíce svedčia predsa jasne o skutočnosti, že sám Pavol nepovažoval tento, už dávno minulý akt, za splnenie príchodu zasľúbeného Ducha Pravdy, ktorý nás má uviesť do poznania plnej Pravdy.

Áno, ak sa úprimne a bez predpojatosti zahĺbime do uvedených faktov, stojí pred nami obrovské a v nesmiernej láske Stvoriteľa priam nepochopiteľne zasľúbenie. Veľké zjavenia nie sú teda ešte ukončené! Lebo práve zvýšená miera súčasnej chápavosti, vzdelanosti a vývojovej zrelosti, v dostatočnom časovom, takmer dvetisícročnom odstupe, má priniesť národom zeme ich zavŕšenie darovaním hlbokej, ucelenej a komplexnej Pravdy o bytí človeka a fungovaní stvorenia. Presne tak, ako nám to zasľubujú slová Mesiášove!

Položme si však otázku: Ak nastane čas a naozaj príde niekto, prinášajúci splnenie slov Ježiša Krista, budeme ho schopní spoznať a prijať? A príde snáď ku nám prostredníctvom štruktúr nejakej z kresťanských cirkví, alebo mimo nich, ako takzvaný „laik“?

Chtiac nechtiac sa tu mimovoľne natíska porovnanie s príchodom Mesiáša. Táto historická skúsenosť nám môže poslúžiť ako istá modelová ukážka spôsobu príchodu Vyslanca zo Svetla na Zem a jeho prijatia ľuďmi.

Povolaný národ už stáročia očakával svojho Mesiáša. Vo vtedajšej židovskej „cirkvi“ bolo toto očakávanie silné a živé. Žiaľ, veľkou chybou duchovného vedenia povolaného židovského národa bolo vytvorenie si vlastnej predstavy o osobe i učení očakávaného Mesiáša. Z ich strany bolo podvedome očakávané, že tento Vyslanec Pravdy podporí jestvujúcu cirkevnú štruktúru a schváli jej základné smerovanie, určované duchovnou elitou národa. Len vtedy by boli ochotní uznať jeho pravosť.

Všetci však poznáme Ježišov život a dobre vieme, že neprišiel k ľuďom zvnútra vtedajšej cirkevnej organizácie, ale zvonka. V súčasnej terminológii by sa dalo povedať – ako laik. Vieme tiež, že nesplnil očakávané, falošné kritériá vtedajších čelných predstaviteľov cirkvi, ale práve naopak, stal sa prísnym kritikom a reformátorom všetkého nesprávneho, čo sa nachádzalo v cirkevnej praxi vtedajšej doby. Treba však povedať, že v zásade nebol proti židovskej „cirkvi“ ako takej, ale iba proti všetkému zlému, falošnému a nesprávnemu, čo sa v nej nahromadilo počas stáročí a čo bránilo jej skutočnému duchovnému rozmachu a napredovaniu.

Žiaľ jeho Slovo nebolo pochopené ako impulz k reforme, ale ako útok na podstatu židovskej náuky a na vedúce postavenie kňazskej duchovnej elity. Z tohto nepochopenia poslania Mesiáša a v nezanedbateľnej miere i z vlastnej ješitnosti bolo duchovným vedením vtedajšej židovskej cirkevnej organizácie od samého začiatku usilované o odstránenie nepohodlného, čo sa ako vieme, nakoniec aj podarilo.

Pokúsme sa teda s troškou predstavivosti urobiť paralelu medzi príchodom Mesiáša v minulosti a očakávaným príchodom Ducha Pravdy. Položme si spoločne zopár otázok, na ktoré by si mal nájsť odpoveď každý sám za seba:

Dokázala by súčasná katolícka, alebo hocijaká iná kresťanská cirkev rozpoznať príchod a akceptovať poznanie, prinesené zasľúbeným Duchom Pravdy? Jestvuje na zemi, v súčasnej neprebernej spleti rozličných duchovných prúdov a smerov poznanie, ktoré by svojou komplexnosťou spĺňalo vysoké kritérium uvedenia ľudstva do plnej Pravdy, alebo máme niečo podobného iba očakávať? Sme skutočne otvorení a pripravení prijať bez predpojatosti a s vďakou zavŕšenie poznania zasľúbeného Mesiášom? Neznemožňovali by nám jeho identifikáciu naše vlastné predstavy o Pravde? Predstavy poznačené ješitnosťou, pohodlnosťou, domýšľavosťou a skostnatenosťou? A sme vôbec ochotní hlbšie sa zamyslieť a podrobiť naozaj vecnému skúmaniu všetko, o čom tu bolo hovorené?

Lebo práve v tomto prípade platí dvojnásobne, že iba ten, kto naozaj hľadá, môže nájsť, iba ten, kto úprimne prosí, môže dostať a iba tomu, kto klope, môže byť otvorené!“