Písanie o živote …

V jednom z predchádzajúcich článkov sme hovorili o ľudskej pohlavnosti a jej význame pre náš osobnostný a duchovný vzostup. Hovorili sme o zásadnom zlomovom momente v živote každého človeka, ktorým je práve prebudenie pohlavnej sily. Z duchovného hľadiska ide o zásadný a rozhodujúci moment. Neopakovateľný moment, ktorý má byť využitý k nášmu celkovému vzostupu. A to predovšetkým k vzostupu duchovnému.

Na krídlách tejto mohutnej sily sa totiž máme vyšvihnúť k výšinám čistoty a ušľachtilosti. Čiže tam, kam nás to práve v období mladosti určitým spôsobom podvedome ťahá.

K takémuto niečomu však môže dôjsť jedine vtedy, ak dokážeme zaujať čistý a ušľachtilý postoj k vlastnej, prebúdzajúcej sa pohlavnej sile, aby nás ona, v zasnúbení so silou ducha, túžiaceho po ideáloch mohla vyniesť až k výšinám Ducha, pretože práve ich dosiahnutie je skutočným zmyslom života každého človeka na zemi.

Hovorili sme tiež, že žiaľ realita je úplne iná a absolútna väčšina ľudí spomínaný rozhodujúci moment k pozdvihnutiu vlastnej osobnosti premeškáva. A premeškáva ho tým, že podľahne najrozmanitejším telesným pokušeniam a vyplytvá svoj potenciál uspokojovaním najnižších telesných pudov. A to či už v rovine fyzickej, alebo v rovine mentálnej, duševnej a rozumovej.

Týmto spôsobom však duch človeka prichádza o svoju zásadnú oporu, nie je schopný sa povzniesť a zostáva prostredníctvom telesných vášní pripútaný k najhrubšej hmote. Zostáva sa v nej hrabať ako červ, zmietaný najnižšími pudmi, vzdialený od skutočnej ľudskej dôstojnosti a ešte viac od výšin Ducha, ktoré mal dosiahnuť.

Bolo by zúfalé a desivé, keby obdobe rannej mladosti s jeho prebúdzajúcou sa pohlavnou silou bolo jedinou príležitosťou k vzostupu ducha, pretože túto príležitosť žiaľ väčšina fatálne premrhá. Existuje však našťastie aj ďalšia možnosť, o ktorej budeme podrobnejšie hovoriť.

A je ňou láska! Určite však nie láska, akej sú plné súčasné filmy, či knihy. Čiže láska zmyselná, telesná a náruživá.

Nie! Ide o úplne inú lásku! Lásku čistú a ušľachtilú, ktorá dbá len na dobro milovanej osoby. Lásku, pri ktorej človek zabúda sám na seba. Lásku, ktorá trpí spolu s milovaným, ale spolu s ním sa i raduje.

A je úplne jedno, v akom veku nás zastihne a na koho je zameraná. Či už na muža alebo ženu, syna alebo dcéru, priateľa alebo priateľku, otca alebo matku, či kohokoľvek iného.

Každému, kto sa k nej dokáže schopiť môže priniesť duchovné pozdvihnutie jeho osobnosti. Človek môže nájsť skutočnú hodnotu seba samého a svojho vlastného človečenstva.

Prostredníctvom svojej čistej a pravej lásky totiž okamžite získava spojenie s Bohom, ktorý je sám Láskou. S Bohom, od ktorého k nemu okamžite začne prúdiť jeho požehnanie, prejavujúce sa intenzívnym pocitom šťastia. Prejavujúce sa povznášajúcimi pocitmi, pri ktorých má človek dojem, akoby sa vznášal.

Úplne prvým citom, vznikajúcim prebudením čistej lásky je vnímanie seba samého ako nehodného. Ako nehodného milovanej osoby. Týmto vnútorným prežívaním, bez toho, že by sme si to nejako hlbšie uvedomovali, okamžite získavame dve významné cnosti. A síce skromnosť a pokoru.

Ďalšou obrovskou cnosťou je ochota slúžiť milovanej osobe a byť jej vo všetkom nápomocný. Ochraňovať ju, aby jej nikto neublížil. Nosiť ju na rukách, ako sa v podobných prípadoch často hovorí.

Už len táto výnimočná cnosť ochoty slúžiť druhému sama o sebe, ako jediná môže pozdvihnúť osobnosť každého človeka do netušených výšok. Ako duševne, tak i duchovne. Vo svojej láske k druhému si zväčša svoju ochotu slúžiť druhému ani neuvedomujeme, čím vzniká ďalšia významná cnosť, a to nezištnosť.

Sila pravej lásky je schopná negovať všetko zlé, čo sme dovtedy urobili a povzniesť nás až k bránam raja presne tak, ako kedysi dávno povzniesla lotra na kríži jeho čistá láska ku Kristovi. Ku Kristovi a jeho prostredníctvom ku Svetlu, k Pravde a k hodnotám cnostného života.

Lebo nevyhnutnou súčasťou pravej lásky, o ktorej sme ešte doteraz nehovorili je silná túžba po vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.

Táto cnosť vzniká tak, že sa toho, koho považujeme vo svojej láske za ideál snažíme stať hodnými tým, že sa sami začneme usilovať byť ušľachtilejšími, čistejšími, lepšími a ideálnejšími.

Cnosť túžby po vyššom a ideálnejšom je nevyhnutnou súčasťou pravej lásky. Nemôže v nej chýbať, pretože potom nemôžeme našu lásku nikdy nazvať pravou. Potom to bude len nízka karikatúra lásky, doprevádzaná množstvom najrozličnejších necností, ako je napríklad zmyselnosť, nečistota, žiarlivosť a podobne. Ide teda o pokrivený druh lásky, bez snahy o vysoké a ideálne, ktorý nepovznáša, ale naopak strháva nadol. O pokrivený druh lásky bez túžby po vyššom a ušľachtilejšom, ktorý je tak veľmi rozšírený na našej zemi.

Pravá láska je pre ľudí akéhokoľvek veku, akéhokoľvek vzdelania, či spoločenského postavenia tým najcennejším darom. Darom Božím, majúcim schopnosť pozdvihnúť každého až k Bohu, nech by dovtedy, pokiaľ ju nemal, učinil čokoľvek temného a nízkeho.

A aby sme mali naozaj úplne jasno v tom, aké cnosti sú v skutočnosti neoddeliteľné od pravej lásky, veľmi stručne si ich ešte raz všetky zosumarizujme. V prvom rade je to skromnosť. V druhom rade pokora. V treťom rade túžba slúžiť a byť ustavične pripraveným ku pomoci. Vo štvrtom rade nezištnosť. No a v piatom a poslednom rade túžba stať sa čistejšími, lepšími a ideálnejšími, aby sme sa stali vnútorne hodnými tých, ktorých milujeme a ktorí milujú nás.

No a najdôležitejšie zo všetkého je, aby sme všetky vyššie spomenuté cnosti, vzbudené pravou láskou dokázali v sebe udržať natrvalo a po celý svoj život. Po celý život musia žiariť v našej duši skvosty týchto cností ako drahokamy, aby ich jas v nás prevyšoval všetko ostatné. Až potom budeme skutočne dobrými ľuďmi, ktorí už ani nie sú schopní vykonať nič zlého, pretože v ich duši vládnu cnosti pravej lásky. Pretože v ich duši a v celom ich bytí vládne tým pádom samotný Boh, ktorý je Láskou.

Jedine takéhoto človeka možno nazvať skutočne človekom! Človekom, trvalo predchnutým vznešenými cnosťami a životným teplom pravej lásky. Pravej lásky, bez ktorej sme len zvučiacim kovom bez životného tepla a bytosťami chladnými, bez pravého a skutočného života.

Žiaľ, milióny ľudí na našej planéte živoria podobným spôsobom, pretože sa nedokázali vzopnúť k pravej láske a k vysokým cnostiam s ňou spojenými. A ak sa aj v určitých momentoch svojho života k tomu vzopnúť dokázali, neboli si ich schopní trvalo udržať po celý svoj život.

Tisíckrát blažení sú však tí, ktorí dosiahli pravej lásky a ktorí si trvalo udržali všetky jej cnosti. Jedine to sú totiž ľudia, akí byť majú a nad akými sa trvalo vznáša všetka ochrana, pomoc, podpora a požehnanie veľkého, vševládneho Boha, ktorý je sám Láskou. Láskou čistou, spravodlivou a ušľachtilou!

Milujme teda a buďme aj my čistými, spravodlivými a ušľachtilými! A kráľovstvo nebeské nášho veľkého, vznešeného Boha potom pred nami otvorí svoje zlaté brány. Zlaté brány k šťastiu a mieru na zemi, ako i k večnému a blaženému bytiu po odchode zo zeme.