Písanie o živote …

Akýkoľvek útlak obyvateľstva, či jeho nedôstojná manipulácia vyvolávajú snahu zbaviť sa toho. Vyvolávajú v masách túžbu, či už revolúciou, prevratom, alebo i zákonitou zmenou vládnej garnitúry odstrániť z vrcholnej politiky ľudí, ktorí za to podľa ich názoru môžu.

Bežný človek stojí teda celkom prirodzene na strane utláčaných a s hnevom hľadí na tých, čo to majú na svedomí. A i ja sám som donedávna uvažoval podobným spôsobom, pretože sa mi to z hľadiska mnohého nečestného a zlodejského jednania ľudí na vrchole politickej moci zdalo byť absolútne oprávnené.

Neskôr som však pochopil, že pravda je úplne iná. Pravda totiž spočíva v poznaní, že podobné jednanie politikov je zákonitosťou! Zákonitosťou, o ktorej predsa jasne hovorí známe úslovie, že každý národ má presne takú vládu, akú si zaslúži.

To totiž nie je nijaká náhoda! Je to prejav spravodlivosti, na základe ktorej sa každému národu dostáva presne takého druhu vlády, aký je on sám! Aká je jeho mravná, morálna a duchovná výška! Lebo práve výška mravnej, morálnej a duchovnej úrovne národa tvorí základňu, z ktorej povstáva jeho elita. Spoločenská a politická elita národa je teda len akýmsi zrkadlom, ktoré ľudu verne zrkadlí jeho vlastnú tvár.

Predstavme si človeka, ktorý v noci flámoval a ráno vstane a pozrie sa do zrkadla. Pri pohľade doň sa zhrozí svojej vlastnej opuchnutej a znetvorenej tváre a v hneve nad tým zrkadlo rozbije.

Nezmyselnému rozbitiu zrkadla, v ktorom vidíme svoju vlastnú tvár sa podobajú všetky snahy o odstránenie nečestných a nemorálnych politikov, či dokonca extrémne úvahy o ich fyzickej likvidácii. Aj keby sa tak totiž udialo, na ich miesto sa veľmi rýchlo dostane niekto iný, kto bude ľudu opäť verne a pravdivo zrkadliť jeho tvár.

Ak však človek, ktorý v hneve nad vlastnou znetvorenou tvárou rozbil zrkadlo chce, aby v ňom vždy videl iba peknú, príjemnú a usmiatu tvár, musí sa o to zaslúžiť on sám a nie jeho zrkadlo. On sám musí definitívne skoncovať s flámovaním.

Každý národ, ktorý chce mať vo svojom čele morálnych, čestných a ľudských politikov musí sám nastúpiť na cestu svojho vlastného morálneho a duchovného pozdvihnutia. Musí sám zatúžiť stať sa čestnejším, ušľachtilejším, lepším, spravodlivejším a morálnejším. Lebo každému národu sa vždy môže dostať iba politickej reprezentácie takých morálnych kvalít, aké si svojou vlastnou kvalitou zaslúži.

Ak ale niekto tvrdí, že on je príliš nepatrným na to, aby niečo zmenil je to alibizmus. Každý národ sa predsa skladá z jednotlivcov a práve jednotlivci tvoria jeho základné bunky. A povaha, kvalita a charakter týchto základných buniek určuje povahu, kvalitu a charakter celku, čiže národa. No a povahe, kvalite a charakteru národa potom zákonite zodpovedá i charakter jeho reprezentácie.

Ak teda niekto tvrdí, že je príliš nepatrným na to, aby on sám mohol pohnúť veci dopredu, nepriamym spôsobom tým iba vyjadruje, že nie je ochotný pustiť sa do práce na svojom vlastnom morálnom a duchovnom pozdvihnutí. Že on chce zostať takým, akým bol doposiaľ, so všetkými svojimi nedostatkami, chybami a nečestnosťami.

Ale potom nech nenadáva na vládu a neočakáva, že sa bude mať lepšie. Že sa objaví nejaká politická strana, alebo vodca, ktorý pozdvihne spoločnosť zázračným spôsobom. Takéto niečo je nanajvýš nereálneho a takýto ľudia budú mať, ba musia mať zlú vládu, pretože si ju zaslúžia.

Musia mať vládu, ktorá zodpovedá a je rovnorodá ich vlastným chybám, ich vlastnej nemorálnosti a nízkosti. Tak je to totiž spravodlivé! Lebo práve takýmto spôsobom žne každý národ presne to, čo zasieva. V tom sa totiž prejavuje princíp vyššej spravodlivosti, ktorej účinkom nemôže uniknúť nič, čo jestvuje na tejto zemi.

Nie, niet nijakých výhľadov k zlepšeniu kvality života bez prijatia osobnej zodpovednosti! Osobnej zodpovednosti, ktorou sme prostredníctvom pozdvihnutia výšky svojich morálnych a mravných kvalít ochotní prispieť svojim vlastným dielom k pozdvihnutiu celej spoločnosti. Ak medzi ľuďmi, medzi jednotlivcami takejto ochoty niet, niet a nikdy nebude žiadneho pozdvihnutia spoločnosti.

Pochopme predsa, že jednotlivé národy neutláčajú vlády, ktoré si zvolili, alebo ktoré boli do ich čela dosadené akýmkoľvek spôsobom. Skutočný útlak spôsobujú hodnoty, ktorým ľudia, jednotlivci veria a ktoré uznávajú!

Útlak národu spôsobuje nízkosť hodnôt, ktoré prijal za svoje a s ktorými sa stotožňuje! Je to napríklad nečestnosť, egoizmus, chamtivosť, nespravodlivosť, necitlivosť, závisť, neprajnosť, či nedostatok túžby po vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom a ešte množstvo iných chýb a nedostatkov.

Každý národ, ktorý nepochopí, že on sám sa musí zmeniť k lepšiemu ak sa chce mať lepšie, bude utláčaný. Tak to totiž vyžaduje zákonitosť vyššej spravodlivosti.

Ak sa teda národ chce mať lepšie a ak chce, aby sa pozdvihla kvalita jeho života, musí sa najskôr on sám morálne a duchovne pozdvihnúť. Jeho vlastné pozdvihnutie na vyššiu morálnu a duchovnú úroveň musí nevyhnutne predchádzať pozdvihnutiu hmotnému. Lebo len pozdvihnutie morálne a duchovné môže privodiť, spôsobiť a vyvolať pozdvihnutie materiálne a hmotné. A dovtedy, kým túto zákonitosť ľudia nepochopia a nezrealizujú, dovtedy budú musieť trpieť rôzne formy útlaku, ktoré sa budú stále stupňovať. Stupňovať až do neúnosnosti a vyvíjať taký tlak, že sa napokon jednotlivci i národy budú nútení zamyslieť sami nad sebou a spoznať, v čom spočíva jadro problému.

Mnohokrát som cestoval autobusom, keď sa ľudia vracali domov z poobedňajšej smeny. Mnohokrát som ich ľutoval, keď hovorili o podmienkach v práci, či o výške mzdy, ktorú za ňu dostávajú. Avšak zároveň som počul spôsob, akým sa vyjadrujú, počul som, čo sa chystajú robiť, čo ich zaujíma a čo považujú vo svojom živote za dôležité.

A vtedy som si uvedomil, že títo ľudia, vzhľadom k ich hodnotovému systému ktorý uznávajú, musia zákonite prežívať všetko to neľahké, čo prežívajú. Musia to prežívať, pretože si to zaslúžia a pretože si to doslova vynucujú výškou svojej osobnostnej, duchovnej a morálnej úrovne.