Písanie o živote …

Človek môže dosiahnuť svojej veľkosti iba v jeho spojitosti s tým, čo je skutočne veľké. S tým, čo je najväčšie zo všetkého. A tým je jednoznačne a bez akýchkoľvek výhrad jedine Boh.

Toto je zásadné poznanie, ktoré musí učiniť každý, kto chce skutočne dosiahnuť maximálnych výšok svojho človečenstva a kto naopak nechce a odmieta navždy zostať takým druhom nízkeho živočícha, akým sú ľudia vo všeobecnosti dnes. Samozrejme, česť všetkým výnimkám.

Jednou z našich prvoradých povinností je teda poznať svoje miesto vo stvorení. Poznať kam presne patríme a akú pozíciu máme zaujímať vo vzťahu k skutočnej Moci, Sile a Veľkosti, čiže k Stvoriteľovi.

Vo vzťahu k Najvyššiemu, vo vzťahu k jeho prenesmiernej velebnosti a vznešenosti je naše miesto na kolenách a tvárou v prachu, pretože my ako ľudia sme tak nesmierne malými a nepatrnými, že už len pri vyslovení tohto vznešeného pojmu sa nás musí zmocniť posvätná bázeň a najhlbšia úcta.

Preto jedine človek, ktorý poznal vlastnú malosť, ba až ničotnosť vo vzťahu k Najvyššiemu stojí vo stvorení správne, čiže na tom mieste a v tej pozícii, ktorá mu ako ľudskej bytosti prináleží. V jeho správnom vnútornom naladení mu je potom umožnené nadviazať spojenie s pravou a jedinou skutočnou Mocou, Silou a Veľkosťou. A skrze toto spojenie môže k nemu začať prúdiť mohutný prílev podpory a pomoci, prostredníctvom ktorých sa stáva veľkým. Prostredníctvom ktorých dozrieva k vlastnej veľkosti, sile, moci a dôstojnosti svojho človečenstva.

Poznanie a neustále prežívanie našej vlastnej ľudskej malosti vo vzťahu k veľkosti Božej je teda v skutočnosti jedinou možnou a pravou cestou k nadobudnutiu veľkosti. Lebo my ako ľudia môžeme byť veľkými, vznešenými a mocnými jedine vtedy, keď stojíme vo vyžarovaní jedinej skutočnej Veľkosti, Vznešenosti a Moci.

Ak človek dosiahne takéhoto druhu pokory, kráča stvorením v prúdoch Svetla, ktoré za ním stojí, pomáha mu a urovnáva jeho cesty. Pre celé stvorenie je takýto jedinec požehnaním, pretože všade okolo seba šíri pozitívne a liečivé energie, ako nevyhnutný dôsledok stavu požehnania, v ktorom sa trvalo nachádza. A nachádza sa v ňom hlavne preto, lebo vnútorne zaujal správny postoj voči Bohu. Lebo vo vzťahu k nemu stojí v správnej pozícii a na správnom mieste, na akom ako ľudská bytosť stáť má.

Ľudia však v sebe vo všeobecnosti prechovávajú jednu veľkú slabosť. Je ňou márnivá domnienka, že sú viac, ako v skutočnosti sú. Že sú väčší, ako v skutočnosti sú a že znamenajú viac, ako v skutočnosti znamenajú.

A čím viac si človek takéto niečo o sebe myslí, čím viac takéto niečo v sebe pestuje, tým viac sa vzďaľuje od svojho pravého miesta vo stvorení. Tým viac sa potom nevyhnutne vzďaľuje i od čistého spojenia s vyžarovaním Stvoriteľa a stáva sa slabším, opustenejším a úbohejším. Stáva sa vyslovene poľutovaniahodným, pretože podľahol klamlivej ilúzii o veľkosti, sile a schopnostiach seba samého. A všetko to zdanlivo veľké, čo vytvorili ľudia na zemi v ilúzii vlastnej veľkosti je v skutočnosti rovnako úbohé, malé, nízke a ničotné, ako sú oni sami vo svojej strate spojenia so Stvoriteľom.

Lebo človek bez Boha nie je ničím! A je nanajvýš otázne, nakoľko je za takejto situácie ešte vôbec človekom. Preto je tiež naša planéta plná tragikomických postáv, ktoré sú o sebe presvedčené, že niečo znamenajú a že sú niečím viac, ak majú peniaze, vzdelanie, postavenie, moc, slávu, krásu, nové auto, a tak ďalej, a tak ďalej.

Sú milióny tých, ktorí sa domýšľavo pchajú na popredné miesta za vrchstolom v domnení, že im právom patria. Mocou Najvyššieho však budú skôr alebo neskôr patrične odkázaní tam, kam naozaj patria, pretože prvé miesta prináležia iba ľuďom, ktorí našli pravú pokoru. Pretože jedine im, pokorným a vedomým si vlastnej malosti patria miesta za vrchstolom. Jedine oni, ktorí sú neraz poslednými v očiach tohto sveta budú prvými.

Ale nechajme bokom všetkých tých, ktorí podľahli bláznivej ilúzii, že človek môže niečo znamenať, ba dokonca môže byť veľkým i bez Boha. Že môže vykonať veľké veci i bez neho.

Smutné však je, že pokušeniu že človek je niečím významným, niečo znamená a že on sám môže dosiahnuť niečo hodnotného, užitočného a prospešného, takémuto druhu pokušeniu žiaľ podliehajú i mnohí ľudia duchovného zamerania. Ľudia, ktorí konajúc niečo dobrého stavajú do popredia vlastnú osobu a vyzdvihujú vlastné zásluhy. Ľudia, ktorí akosi pozabudli, že všetko to veľké a dobré, čo kedy smeli a mohli dosiahnuť dosiahli jedine v Sile, Moci a Požehnaní Pána. Že bez neho by to bolo nemožné.

Žiaľ, sila takéhoto druhu pokušenia je tak neobyčajne veľká, že jej svojho čas nebol schopný odolať ani archanjel Lucifer, čo sa potom stalo príčinou jeho pádu.

Ak však človek stratí pokoru a tým vybočí z miesta, ktoré mu ako tvorovi vo vzťahu k Stvoriteľovi prináleží, jeho spojenie s ním sa okamžite kalí. Okamžite sa stráca čistota spojenia so skutočnou Veľkosťou, Mocou a Silou, pretože človek uveril vo vlastnú veľkosť, vlastnú moc a vlastnú silu.

A namiesto toho, aby čo najrýchlejšie spoznal svoj omyl a začal sa snažiť o opätovnú obnovu spojenia s Pánom prostredníctvom znovunadobudnutia pokory, snaží sa naopak svoje stratené spojenie s Veľkosťou, Mocou a Silou nahradiť pozemskou mocou, pozemskou silou a pozemským uznaním. To je žiaľ smutný prípad mnohých duchovných učiteľov, kazateľov a majstrov, ktorí tomu podľahli.

Toto smrteľné nebezpečenstvo však číha na absolútne všetkých o duchovno usilujúcich, ktorí sú ním v najrozličnejšej miere každodenne atakovaní. Tento smrteľný jed pokušenia vlastnej veľkosti a vlastných zásluh, tento jed pokušenia, že sme niečo dokázali a že niečo znamenáme vytrhni preto človeče zo svojho vnútra okamžite, akonáhle sa tam objaví, aby zatemnil tvoju osobnosť a zakalil čistotu tvojho spojenia s Pánom.

Každopádne sa však človek môže a má stať veľkým a mocným, schopným konať veľké veci. Ale cesta k tomuto cieľu vedie jedine cez pravú pokoru poznania vlastnej malosti a ničotnosti pred velebným majestátom vševládneho Boha. Lebo jedine v uznaní svojej ľudskej malosti sa skrýva skutočná veľkosť človečenstva! Jedine v pokore sa môže človek priblížiť k svojmu Bohu! Jedine prostredníctvom pokory sa môže stať účastným Veľkosti, Sily a Moci Najvyššieho, ktorá ním začne prúdiť, aby s jej pomocou a podporou smel na zemi konečne vytvoriť veľké veci, ktoré na nej doteraz nemohli vzniknúť.

Je už totiž najvyšší čas, aby sme my ľudia tu na zemi práve prostredníctvom Veľkosti, Sily a Moci Pána všetkých svetov, ktorej nemôže trvalo čeliť žiaden nepriateľ a odolať žiadne zlo konečne vybudovali pozemský odlesk rajských záhrad.

Lebo v tom, kto našiel spojenie so Svetlom a stojí v jeho sile sa tým najprirodzenejším spôsobom začínajú aktivovať a rozkvitať všetky cnosti, ako je napríklad odvaha, hrdinstvo, vernosť, odhodlanie, ale i spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a mnohé iné, pretože všetky tieto cnosti sú tou najprirodzenejšou súčasťou Svetla, s ktorým je spojený.

Ktože môže potom trvalo čeliť takýmto ľuďom? Ktože môže obstáť pred svetlým snažením tých, s ktorými je Boh?