Písanie o živote …

O nadobudnutí pravej viery budeme však v tomto prípade hovoriť úplne inak, pretože ak si niekto myslí, že je to trebárs viera katolícka, evanjelická, či akákoľvek iná je na omyle.

Pravosť viery totiž spočíva v pravosti, vážnosti a opravdivosti prístupu človeka k jeho vlastnej viere. Ak k nej pristupuje s plnou vážnosťou, dôslednosťou a poctivosťou, musí ho nakoniec priviesť k Stvoriteľovi, pretože toto je predsa cieľom každej viery.

V čom však spočíva oná plná vážnosť, dôslednosť, poctivosť a opravdivosť prístupu k pravdám vlastnej viery?

V schopnosti a ochote podrobiť ich nekompromisnému skúmaniu prostredníctvom svojho cítenia! Prostredníctvom svojho citového prežívania! Lebo ani tá najlepšia viera neznamená nič a je človeku nanič, ak zostáva iba niečím naučeným. Ak nezasiahne jeho cítenie. Ak nezasiahne jeho citové prežívanie, pretože len takto sa môžu pravdy každej viery stať neoddeliteľnou súčasťou osobnosti človeka a jeho trvalým duchovným majetkom.

Prázdna forma a formalizmus vo viere sú jej výsmechom. Iba a jedine tá najpoctivejšia a najhlbšia citová zaangažovanosť tu niečo znamená. Všetko ostatné, čomu chýba cit neznamená nič. Je to duté a úplne bezcenné.

Človek teda musí nájsť odvahu podrobiť vlastnú vieru dôslednému preskúmaniu svojim cítením. Musí byť voči nej absolútne citovo poctivý, čo znamená, že nemá slepo prijímať ako pravdu to, s čím sa jeho cítenie nemôže plne stotožniť. Ak totiž odmietne nejaké vieroučné pravidlo preto, že sa s ním citovo nestotožňuje, je to omnoho poctivejší a čestnejší prístup, ako keby prijal úplne všetko, avšak bez citového stotožnenia. V prvom prípade to môžeme nazvať poctivosťou a opravdivosťou, kým v druhom prípad ide o obyčajné pokrytectvo.

Človek má veriť iba tomu, s čím sa môže plne vnútorne stotožniť! S čím sa citovo stotožniť nemôže, má to nateraz odmietnuť a následne hľadať, ako to teda s danou vecou naozaj je. Má byť schopný hľadať pravdu vo vzťahu k tejto veci až dovtedy, kým s ňou nenájde plné citové stotožnenie. Lebo človek musí byť vo svojej viere živý a nie iba formálne a bezmyšlienkovite prijímajúci.

Prečo sa ale máme vo vzťahu k vlastnej viere, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému v našom živote spoliehať predovšetkým na svoje cítenie?

Pretože cit je hlasom nášho svedomia! Pretože cit prichádza z najhlbšieho jadra našej osobnosti! Pretože cit je hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je schopná neomylne rozlišovať nie len medzi tým čo je dobré a čo zlé, ale aj medzi tým čo je pravdivé a čo nepravdivé.

Ak by človek kráčal svojim životom cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie, všetko by bolo úplne inak. Ak by sa ľudia vo všetkých svojich rozhodnutiach riadili citom, kvalita ich života a kvalita medziľudských vzťahov by bola omnoho vyššia.

Ale žiaľ, človek pri rozhodovaní väčšinou potláča vlastné cítenie a prehlušuje ho svojim rozumom a rozumovými argumentami. Človek síce vždy jasne CÍTI, ako to má urobiť, ale vzápätí rýchlo zasiahne jeho rozum a on si napokon povie: ale veď ja to predsa len urobím nakoniec takto. To takto znamená ako to chce rozum. A potom dochádza k problému, sklamaniu, alebo dokonca k nešťastiu, pretože človek nedal na svoj prvý dojem, čiže na svoje cítenie, ale podľahol argumentácii rozumu.

Pamätajme preto, že by sme sa vždy mali riadiť podnetmi svojho citu. Rozum má slúžiť na to, aby poslúchal a uskutočňoval tieto podnety. Jedine tak tomu musí byť, aby sa človek stal konečne človekom. Aby nebol chladnou, bezcitnou a rozumovou kreatúrou so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami tak, ako je tomu doteraz. Ako je tomu vo vzťahoch medzi ľuďmi a v spoločnosti dnes, keď poslúchajú viac svoj rozum, ako svoje cítenie.

Kto sa teda chce vyvarovať mnohých zbytočných starostí, problémov, alebo dokonca utrpenia a bolesti, nech sa odteraz vždy riadi iba svojim citom.

Aby však človek mohol hlas svojho citu jasne a ostro vnímať, mal by sa snažiť udržiavať čistým svoj vnútorný život. Jeho myslenie a cítenie by malo byť čisté a ušľachtilé tak, ako je čistou voda horského jazera, cez ktorú vidieť až na dno. Svojou čistotou a ušľachtilosťou by sa naše cítenie a myslenie malo stať podobným priezračnej vode, cez ktorú bez problémov dovidíme až na dno svojej duše. Až do jadra vlastnej bytosti, odkiaľ ku nám zaznieva hlas citu. Hlas citu, neomylne nám ukazujúci správny smer i na tých najspletitejších cestách nášho bytia. Tento hlas poslúchajme a bude sa nám vo všetkom dariť, pretože budeme schopní jasne a ostro rozlíšiť pravdu od lži, správne od nesprávneho a dobré od zlého.