Písanie o živote …

Absolútne všetko, čo sa v tejto chvíli deje má niekde svoj začiatok. Svoj počiatočný podnet a prvotnú príčinu. A tento počiatočný podnet treba samozrejme hľadať v minulosti. V minulosti nedávnej, alebo dávnej. No a táto elementárna skutočnosť platí i vo vzťahu k ľudskému utrpeniu. Ani ono nie je nijakou náhodou, ale logickým dôsledkom určitej predchádzajúcej príčiny.

Nijaké náhody totiž nejestvujú! Osud nie je slepý! Utrpenie je dôsledkom nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia, ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Naše utrpenie býva teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle, ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné, logické a nanajvýš spravodlivé.

A predsa človek nechce uveriť niečomu tak jednoduchému a jasnému, pretože nechce prijať plnú zodpovednosť za svoje činy. Nechce prijať fakt, že by utrpenie, ktoré ho stretá, mohlo byť naozaj spravodlivým vyvodením zodpovednosti za jeho predchádzajúce činy. Odmieta to pripustiť a radšej hovorí o náhode a slepom osude. A ten len preto, aby mohol žiť aj naďalej tak povrchne a bezmyšlienkovite, ako doposiaľ.

Uvediem konkrétny príklad jednej reakcie na výklad podstaty ľudského utrpenia, aký bol uvedený vyššie:

Mala som tetu, ktorá bola veľmi dobrým človekom. Na konci života však dostala rakovinu a zomierala v dosť veľkých bolestiach. Dobre som ju poznala a preto neverím, že by si niečo takéhoto bola zaslúžila. Osud nebol voči nej spravodlivý.

Áno, na jednej strane býva teória a na druhej prax. Na jednej strane je poznanie Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého sa nám môže prihodiť iba to, čo sme si sami zasiali a na druhej strane je životná realita, v ktorej na nás, trebárs smrťou blízkeho človeka, utrpenie tvrdo dopadne.

A táto silne prežívaná bolesť človeka akoby oslepí. Ak by totiž predtým aj bol teoreticky schopný prijať fakt, že Zákon spätného pôsobenia spravodlivo funguje, veľmi rýchlo ho odmieta, ak tvrdé pôsobenie tohto Zákona dopadne na neho samého, či na jeho najbližších. Ješitnosť a ego človeka jednoducho nechcú pripustiť, že by snáď on sám, alebo jeho najbližší mohli byť niekedy v minulosti až takí zlí, keď ich postihlo takéto utrpenie. Človek má totiž zvláštnu schopnosť vidieť sám seba i svojich najbližších lepších, než v skutočnosti sú. Človek je jednoducho zaujatý, čo vyjadruje aj úslovie: Bližšia košeľa, ako kabát.

Neomylný, chladne vecný a neovplyvniteľne fungujúci Zákon spätného účinku však nepozná nijakú osobnú zaujatosť. On pôsobí vecne a spravodlivo. A práve táto nezaujatá vecnosť a spravodlivosť sa dotýka ega a ješitnosti človeka, ktorý si myslí, že je lepší, ako v skutočnosti naozaj je.

Tvárou v tvár ľudskému utrpeniu, tvárou v tvár bolesti, chorobe a smrti, tvárou v tvár človeku, ktorému po ťažkej chorobe a v bolestiach zomrel niekto blízky sa však pravda ťažko hovorí a ešte ťažšie prijíma.

Ale pravda zostáva pravdou, aj keď ju človek nechce prijať. Zákon spätného účinku tu je a neomylne pôsobí a ľudské utrpenie je jeho dôsledkom.

Nevyhnutne je však potrebné vedieť, že pôsobenie tohto Zákona neberie do úvahy len naše vonkajšie jednanie, ale aj našu reč, ba dokonca i náš vnútorný život, čiže naše cítenie a myslenie. Toto všetko môžu byť príčiny, ktoré po dlhšej, alebo kratšej dobe človeku prinesú dôsledky vo forme utrpenia. To znamená, že naše utrpenie môže zapríčiniť i naše nesprávne myslenie a cítenie, o ktorých kvalitu takmer nikto z ľudí nedbá.

Človeku, ktorý tieto fakty dokáže pochopiť a prijať, sa otvára cesta k životnej múdrosti. Cesta k spoznaniu odpovede na najzásadnejšiu otázku: prečo? Prečo je to tak?

Ak si však človek dokáže odpovedať na otázku, prečo to tak je, čiže prečo nás stretá utrpenie, je mu tým zároveň ukázaná cesta a spôsob, ako sa utrpeniu vyhnúť.

Ako sa teda vyhnúť utrpeniu?

Veľmi jednoducho! Treba siať iba dobro, aby sme v budúcnosti mohli iba dobro žať. A do tohto vedomého konania dobra musíme zahrnúť nielen svoje činy a slová, ale aj svoje myšlienky a city, ktoré by mali byť vždy iba pozitívne. Človek musí jednoducho prijať plnú zodpovednosť za všetko svoje konanie, pretože každý jeho cit, každá jeho myšlienka, každé jeho slovo a každý jeho čin je príčina, ktorej dôsledok ho v budúcnosti určite postretne. A to buď ako utrpenie, alebo ako šťastie a dobro.

A ešte jedna dôležitá vec, spočívajúca v pochopení, prečo medzi príčinou a dôsledkom niekedy ubehne aj pomerne dlhý čas. Pretože toto obdobie je obdobím milosti. Obdobím čakania na nápravu.

Vezmime si človeka, ktorý vykoná niečo zlé. V tom čase sa nachádza v určitom vnútornom a vonkajšom rozpoložení, ktoré je negatívne. V takomto rozpoložení vykoná zlý čin, to znamená, že zavdá príčinu, na základe ktorej môže v budúcnosti očakávať negatívne dôsledky vo forme svojho vlastného utrpenia.

Ak sa človek dovtedy vnútorne nezmení, ak vnútorne i navonok zostane stále takým istým, ak teda nevyužije časovú hranicu milosti medzi príčinou a dôsledkom, onen dôsledok, čiže utrpenie, ho zasiahne v plnej a neskrátenej miere. Presne v duchu Zákona o nevyhnutnosti žatvy toho, čo sme si v minulosti zasiali.

Úplne iné to však môže byť, ak človek síce vykoná zlý čin, ale čas milosti medzi príčinou a dôsledkom využije k zmene seba samého. Ak človek počas tejto doby pochopí, že urobil zle, ak to oľutuje, navonok i vnútorne sa zmení a pevne sa od tej chvíle rozhodne konať už len dobro.

Takýto človek sa potom, v dobe nevyhnutnej žatvy negatívnych dôsledkov nachádza v úplne inom vnútornom i vonkajšom rozpoložení. Jeho myslenie a cítenie, jeho slová a jednanie už predstavujú inú, omnoho pozitívnejšiu kvalitu než v dobe, keď vykonal zlý skutok. Človek je už jednoducho úplne iný – lepší! Je iný, čiže inorodý voči tomu, akým bol v minulosti, keď zlý čin vykonal a je teda inorodý i voči dôsledkom, ktoré mu Zákon spätného pôsobenia prináša. To zlé, za čo by mal oprávnene poniesť zodpovednosť vo forme vlastného utrpenia sa potom už nemá u neho o čo zachytiť. Nenachádza nijakú rovnorodosť, lebo človek je už úplne iný. Lepší! A tak ho negatívne dôsledky minú celkom bez škody, pretože sa musia odraziť od jeho inorodosti.

Je to ako s magnetmi, ktoré v nijakom prípade nemožno spojiť stranami, ktoré sa sa navzájom odtláčajú. Ak sa teda človek dokázal zmeniť a polepšiť v čase medzi vyvolaním príčiny a dopadom dôsledku, využil správne tento čas milosti a zlé spätné účinky vo forme utrpenia mu už nemôžu ublížiť pre jeho inorodosť.

Konanie dobra, pevné rozhodnutie stať sa dobrým človekom, človekom čistého, ušľachtilého a spravodlivého cítenia, myslenia, slovného prejavu a jednania, takéto rozhodnutie je teda nie len dobrou sejbou, ktorá nám musí zákonite v budúcnosti priniesť dobrú žatvu v podobe šťastia, mieru a radosti, ale je to aj zároveň i bezpečná ochrana a pevná hradba, chrániaca nás pred bolestivým dopadom všetkých negatívnych dôsledkov nášho nesprávneho minulého jednania. Jedine ten, kto koná dobro, sa teda môže vyhnúť utrpeniu vo svojom živote.