Písanie o živote …

Žijeme v materialistickej dobe, ktorá nás zotročuje prehnanými materialistickými potrebami. Ich uspokojovanie nám síce na jednej strane život spríjemňuje, ale na druhej strane nám berie slobodu. Už totiž nemáme čas takmer na nič iného, ako na získavanie prostriedkov, potrebných k uspokojovaniu našich rozmanitých potrieb.

Ako sa oslobodiť z tohto kolotoča a stať sa relatívne nezávislými? Ako nájsť okrem uspokojovania hodnôt hmotných dostatok času i trebárs na hodnoty duchovné? A veľmi zaujímavou bude z tohto hľadiska otázka, ako môže byť v dnešnej materialistickej dobe slobodným a nezávislým človek, usilujúci sa práve o duchovné hodnoty?

Hovorí sa totiž, že kto nehľadá slobodu ducha, zostáva otrokom, i keby bol kráľom. Z toho ale na druhej strane vyplýva, že kto by bol hoci aj otrokom, je v skutočnosti slobodným, ak našiel slobodu ducha.

Priemerný súčasník je zväčša otrokom hmoty. V tomto druhu otroctva zotrváva po celý svoj život a nakoniec v ňom aj zomiera.

Ale váha hmotných nárokov a potrieb ťažko dolieha i na ľudí, usilujúcich sa o hodnoty duchovné. Ako sa v takejto situácii chovať vyslovene prakticky? Ako reálne žiť? Ako oslobodiť seba a svoju rodinu od útlaku daní, zloženiek, stálych platieb a iných položiek? Ako nájsť spôsob, aby sa krásne slová o duchovnej slobode stali naozaj skutkom?

Za súčasného spoločenského systému sa to javí ako niečo nerealizovateľné. Je možné predstaviť život trebárs na Novom Zélande niekde na samote, v súlade s prírodou a bez veľkej byrokracie.

Svojím spôsobom môže byť slobodný napríklad človek na ulici, ktorému nemá v podstate nikto čo vziať. Ale to je dosť nepohodlné a duchovný život sa za takejto situácie pravdepodobne scvrkne na túžbu po teple, jedle a možnosti umyť sa. Že by si niekto vybral taký život dobrovoľne, nie je asi veľmi pravdepodobné.

Vonkajšia sloboda človeka sa odvíja od vnútornej slobody jeho ducha. Ak je človek duchovne neslobodný, ak utláča svojho ducha tým, že ignoruje jeho túžbu po duchovných Výšinách, ak neusiluje o duchovné hodnoty a o život v súlade s nimi, za takéhoto stavu vlastného duchovného zotročenia človeka nevyhnutne stíha zotročenie hmotné, a to v najrozličnejších formách a podobách.

Iným spôsobom podlieha hmotnému otroctvu chudák a núdzny a iným spôsobom zase majetný a bohatý. Iba ten, kto nastúpil cestu k slobode ducha, iba ten sa ocitá na ceste oslobodenia sa od otroctva hmoty a hmotných potrieb.

Ako sa k tomu ale postaviť čisto prakticky? Ako to uviesť do každodenného života?

Nie je to také zložité. Človek musí zmeniť iba uhol pohľadu. Ak totiž dovtedy žil tu na zemi tak, že boli pre neho prvoradé hlavne materiálne a hmotné záujmy, mali by sa pre neho stať prvoradými predovšetkým záujmy jeho ducha. Záujmy vzostupu jeho ducha, spočívajúce v preferovaní duchovných hodnôt a v poznávaní duchovných právd.

Takýto človek bude mať samozrejme aj svoje hmotné potreby tak, ako doposiaľ, ale nebudú tak ako doposiaľ pre neho všetkým. Ich naplňovanie sa nestane stredobodom jeho života, ale iba prostriedkom k tomu, aby mal zabezpečené základné potreby a mohol sa duchovne rozvíjať.

Týmto spôsobom však nečakane odpadne mnoho vecí, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujeme, ale za ktorými sa pachtia ľudia zameraní iba na hmotu, pretože si myslia, že bez naplňovania množstva, dokonca až nezmyselných potrieb by nebol ich život taký plný a kvalitný.

Ale keby hoci by aj získali všetky poklady sveta, zostanú vnútorne prázdnymi a nenaplnenými, pretože prázdnotu ich duše nedokáže zaplniť nič, čo je hmotné.

Kto však naozaj vážne vykročí na cestu vlastného duchovného vzostupu, ten napodiv začne veľmi rýchlo získavať všetko, čo z materiálneho hľadiska potrebuje k svojmu plnohodnotnému životu, pretože jeho snaha o duchovné hodnoty mu umožní rozpoznávať, čo je pre neho z hmotného hľadiska naozaj potrebné a čo je už nadštandard a zbytočný prepych, bez ktorého sa dá celkom pokojne zaobísť. Človek jednoducho odmietne byť otrokom svojich vlastných potrieb.

A takýto nenáročný prístup k životu bez prehnaných potrieb mu následne daruje slobodu, ktorú mnohí ľudia dnešnej doby nemajú, pretože podľahli konzumnému spôsobu života a dali si nahovoriť, že potrebujú k svojmu životu množstvo vecí, ktoré im v skutočnosti nie sú vôbec treba.

Popri iných duchovných cnostiach, o ktoré duchovný človek automaticky usiluje sú totiž skromnosť, ako i nenáročnosť v potrebách taktiež duchovné cnosti, ktorých nadobudnutie môže darovať človeku dnešnej doby tak výraznú mieru osobnej slobody, o akej súčasní otroci hmoty nemajú ani len tušenia. A to pri rešpektovaní všetkých základných, ale zbytočne nepremrštených potrieb dnešného moderného človeka.