Písanie o živote …

Je paradoxné, že ak na Slovensku nieto vybočí zo spoločensky tolerovanej miery nemravnosti a usiluje v tomto smere o nápravu, je verejne pranierovaný a spoločnosť v ňom vidí extrémistu.

K podobnému mravnostnému paradoxu došlo nedávno na Slovensku dvakrát. Konkrétne v spojitosti s Mariánom Kotlebom a jeho funkciou predsedu banskobystrického samosprávneho kraja.

Ide o pána, ktorý má za sebou určitú extrémistickú minulosť, čo je nepopierateľné. A preto svojho času pobúrila, a to najmä umeleckú verejnosť skutočnosť, že tento pán pozastavil všetky dotácie istému divadlu z Banskej Bystrice, čím priamo ohrozil jeho existenciu.

Oficiálne médiá označili jeho krok za bezprecedentný. Za bezprecedentné pošliapanie kultúry a slobodnej umeleckej tvorby.

Médiami bola prezentovaná fotografia hercov onoho divadla, ako nesú rakvu, ktorá mala symbolizovať slovenskú kultúru. Išlo o symboliku pochovávania kultúry na Slovensku.

Na základe predchádzajúcej, extrémistickej minulosti pána Kotlebu a tohto jeho najnovšieho činu bol oficiálnymi médiami jednoznačne formulovaný záver, že pravda stojí na strane utláčaných.

Avšak časom sa predsa len ukázalo, že pravda je iná! Že správy v médiách boli opäť viac propagandou a vedomou manipuláciou, ako pravdou.

Už na začiatku bolo totiž minimálne zvláštne, že keď sa hovorilo o zastavení všetkých dotácií a o materiálnej likvidácií divadla, vôbec sa nehovorilo o tom, prečo konkrétne k tomu došlo. No a kto celú vec hlbšie neskúmal, automaticky zostal názorovo poplatný oficiálnej verzii médií, na základe ktorej vnímal pána Kotlebu ako nekultúrneho hulváta.

Priznám sa, že aj ja sám by som zotrval v tejto pozícii, keby mi jedného dňa neprišiel email a v ňom link, zdôvodňujúci prečo konal pán Kotleba tak, ako konal. Mohol by som tento link zverejniť, ale neurobím to, pretože týmto pádom by som sa ja sám stal šíriteľom zvrhlosti.

Lebo za čo iné, ako za bezprecedentnú zvrhlosť možno považovať predstavenie divadla tanca, plného celkom obnažených žien. Ide o typickú, modernú, dekadentnú, úpadkovú produkciu, ktorá je v súčasnosti, či už vo väčšej, alebo menšej miere prezentovaná na divadelných javiskách celého, takzvaného civilizovaného sveta.

Režiséri, scenáristi, dramaturgovia a mnohí iní, ktorí sú zainteresovaní na vzniku divadelnej hry berú kvôli jej úspechu do úvahy tisícero najrozličnejších vecí, iba jednu jedinú nie. Mravnosť! A preto sa stali súčasné javiská divadiel západnej civilizácie šíriteľom vulgarizmov, nemravnosti a zvrhlosti najhrubšieho zrna. A to všetko pod pláštikom akéhosi umeleckého novátorstva a výsostne súčasnej, novodobej divadelnej formy, oslobodenej od všetkej prudérie a od všetkých klišé.

A umelecká verejnosť v tichosti toleruje túto narastajúcu zvrhlosť, rafinovane sa skrývajúcu za masku kultúrnosti. Kto totiž nie je schopný postrehnúť v týchto skutočnostiach určité vyššie umelecké zámery, je považovaný za jedinca, beznádejne kultúrne zaostalého a nevzdelaného. Dokonale to pripomína známu rozprávku o cisárových nových šatoch, v ktorej všetci svorne a s úctou hovoria o kultúre, pričom ale v skutočnosti ide o zvrhlosť.

A za takéhoto stavu divadelníctva nie len na Slovensku, ale v celej Európe musí nevyhnutne vzbudzovať odpor a nevraživosť každý, kto sa odváži otvorene zvolať: cisár je nahý! To znamená ten, kto sa odváži podvodníkom, ako aj tým, ktorí sú nimi podvádzaní strhnúť falošnú masku ilúzie kultúrnosti, za ktorou sa v skutočnosti skrýva iba zvrhlosť a nemravnosť.

A ja sám musím priznať, že týmto jediným, celkom konkrétnym činom u mňa pán Kotleba vysoko zabodoval, hoci v mnohých iných veciach s ním nemôžem súhlasiť.

No a celkom nedávno sa všetko znovu zopakovalo. Pán Kotleba sa totiž zúčastnil predstavenia ochotníckeho divadla v Brezne, ktorého produkciu po prvom dejstve zastavil. K tejto udalosti, v ktorej oficiálne médiá opäť svorne hájili zvrátené a úpadkové prejavy takzvanej „kultúry“, prichádzajúce k nám predovšetkým zo západu, pripájam oficiálne vyjadrenie banskobystrického kraja. V ňom je jasne zodpovedaná otázka, prečo k tomu došlo:

„Divadelné vystúpenie Kováči v podaní Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna sme si objednali ako sprievodný kultúrny program pri oceňovaní najlepších učiteľov kraja. Išlo o slávnostnú udalosť, ktorou sme chceli vyzdvihnúť mesto Brezno a jeho divadelný súbor. Predstavenie Kováči sme vybrali na základe odporúčania divadelného súboru.

V predstavení sa od počiatku používali krajne expresívne výrazy ako „nakopať r..“, „rozbiť papuľu“, alebo „k…“. Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o „srbských h…“ a „slovanských l…“. V tejto chvíli sa predseda BBSK Marian Kotleba aj vzhľadom na reakcie publika rozhodol predstavenie ukončiť. Sme presvedčení, že ak by sa v tejto hre spomínali napr. „židovské h…“, alebo „cigánske l…“, tak by tí, ktorí sú dnes rozhodnutím predsedu BBSK pobúrení, žiadali toto predstavenie zrušiť ako prví. V súvislosti s výrokmi, ktoré v predstavení zazneli, zvažujeme podanie trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia.“

Zároveň pripájam i vyjadrenie slovenského básnika a prekladateľa Teodora Križku:

„Sám do slovenských divadiel nechodím už takmer dvadsať rokov. Nie preto, že by som si nevážil majstrovstvo slovenských hercov. Nevážim si ich ako profesionálov preto, lebo sa nevzpierajú úpadku, ako sa vedeli vzoprieť komunizmu. Mnohokrát som mal nutkanie uprostred predstavenia vstať a skríknuť: Hnus! Nemám však v sebe tú guráž. Hanbím sa za nich. Preto vítam, že sa našiel politik, ktorý konečne povedal to, čo nepovedal ani jeden minister kultúry od novembra 89, či už za VPN, HZDS, SDKÚ alebo Smer, ani Snopko, ani Hudec, ani Slobodník, ani Krajcer, ani Chmel, ani Maďarič.“

Čo dodať na záver? Snáď len toľko, že ak pôjdete najbližšie do divadla a pod pláštikom kvázi umenia sa tam zrazu na vás začne valiť nízkosť, vulgarita a zvrhlosť, skúste sa zamyslieť nad tým, či je to správne mlčky a odovzdane znášať v domnienke, že to tak musí byť, alebo či by nebolo ľudskej dôstojnosti omnoho hodnejšie vzoprieť sa voči tomu. Hoci i trebárs demonštratívnym odchodom z predstavenia.

Skúsme sa totiž zamyslieť nad tým, či je správne tolerovanie nemravnosti a zvrhlosti pod akoukoľvek zámienkou a či je naozaj extrémizmom a nekultúrnosťou postaviť sa proti prejavom nízkosti, ktoré práve kvôli nášmu prispôsobovaniu sa čoraz viac bujnejú.

Je totiž neuveriteľným paradoxom, že žijeme v spoločnosti, ktorá oficiálne háji nízkosť a ktorá naopak považuje obhajovanie mravnosti za nekultúrnosť.

PS. Všimnite si zaujímavú symboliku, skrývajúcu sa za obrazom, na ktorom nesú herci divadla tanca z Banskej Bystrice na svojich ramenách rakvu. Rakva má podľa ich názoru symbolizovať to, ako pán Kotleba pochováva súčasné slovenské umenie.

V skutočnosti je to však všetko úplne naopak! Táto symbolika je dokonalým vyjadrením toho, ako práve súčasné divadelníctvo svojim príklonom k zvrhlosti a nemravnosti pochováva slovenskú kultúru.