Písanie o živote …

Ak čítame duchovné texty rôznych náboženstiev zistíme, že majú čosi podobné. A síce určitú tajomnosť znenia. Človek má dojem, že je v nich niečo nedopovedaného. Že sa v nich skrýva istá záhada a že ich zmysel nie je akoby presne ohraničený.

Duchovným textom chýba priamočiara prvoplánovosť a to je dôvod, prečo vzniká nevyhnutná potreba ich správneho výkladu. Ich správna interpretácia sa preto stala doménou rôznych kazateľov, kňazov a duchovných učiteľov.

Čo ale je pravou príčinou toho, že sa v duchovných textoch nachádza istá miera, nazvime to nejasnosti, ktorá vyžaduje dodatočné vysvetľovanie a objasňovanie?

Nie je to chyba, ani nedostatok, ale zámer! Duchovné texty sú takýmto spôsobom koncipované zámerne. Veď napríklad i Kristus mnohokrát hovoril ku svojim poslucháčom v podobenstvách. Nie teda priamočiaro, ale v podobenstvách, ktorých skrytý zmysel bolo treba dešifrovať.

Duchovné pravdy sprostredkovával Ježiš ľuďom takýmto spôsobom preto, že od nich cielene vyžadoval duchovnú námahu. A každý, kto mal dobrú vôľu a bol sa ochotný trochu namáhať, musel význam jeho slov skôr alebo neskôr pochopiť.

Duchovné texty sú totiž skoncipované oným záhadným spôsobom preto, aby jednak odhaľovali svoje pravdy vážne a úprimne hľadajúcim a jednak preto, aby zároveň tie isté pravdy zahaľovali a chránili pred ľuďmi vlažnými, plytkými, či príliš rozumovými.

Duchovné texty nám teda na jednej strane pravdu v nich obsiahnutú odhaľujú a na druhej strane ju zároveň zahaľujú. Všetko záleží iba od úprimnosti postoja každého jednotlivého človeka. Jeho detská otvorenosť je bránou k ich pochopeniu, avšak jeho predpojatosť, nedôverčivosť či nedostatočná vážnosť je hradbou, cez ktorú sa nedostane.

Kristus, ktorý bol schopný vnímať vnútorný život jednotlivcov o takomto druhu ľudí, neschopných hlbšieho porozumenia povedal: „Pozeráte a predsa nevidíte! Počúvate a predsa nerozumiete! A preto nemôže byť uzdravená vaša duša.“

Duchovné pravdy sú teda ľuďom zámerne dávané tak, aby boli nútení vyvinúť istú mieru vlastnej duchovnej námahy, ktorá jediná sa im môže stať bránou k pochopeniu ich obsahu, zmyslu a hodnoty.

Čo je však mimoriadne dôležité vedieť je skutočnosť, že túto námahu musí vyvinúť každý človek sám osobne! Osobne!

Nemôže to za nás urobiť nikto iný! Žiaden kňaz, žiaden kazateľ, žiaden duchovný učiteľ, ani majster. Títo môžu byť len pomocníkmi na našej osobnej ceste, avšak plnú a bezvýhradnú zodpovednosť za duchovný vývoj nesie každý sám za seba.

Prečo je tomu tak? Pretože každý z nás je individualitou! Individuálnou osobnosťou, úplne odlišnou od kohokoľvek iného. Individuálnou osobnosťou so špecifickým spôsobom vnímania a videnia sveta. So špecifickými danosťami a predpokladmi. A preto duchovné poznanie, ktoré nám bolo sprostredkované v duchovných učeniach musí každý z nás aplikovať do svojho života sebe vlastným, individuálnym spôsobom. Jednoducho povedané, každý z nás, sám a osobne musí nájsť svoju vlastnú cestu do raja. Lebo nikoho cesta nie je taká istá, ako cesta toho druhého.

Ak teda sme napríklad v kostole a kňaz má kázeň, v ktorej objasňuje nejakú, práve prečítanú stať, musíme si uvedomiť, že jeho výklad je iba jeho vlastným, individuálnym a osobným pohľadom. Jeho výklad môže byť pre nás inšpiratívny a môže nás obohatiť. Avšak ako sa my k tomu postavíme, ako to v sebe vnútorne spracujeme, ako sa s tým vysporiadame a ako to budeme aplikovať do svojho vlastného života, to záleží iba na nás samotných.

Túto povinnosť z nás kňaz svojim osobným výkladom nesníme. Túto povinnosť musíme splniť iba my sami voči sebe. Veď práve za týmto účelom nám bol darovaný deň sviatočný, ktorý máme posvätiť predovšetkým vlastnou, osobnou duchovnou prácou.

A v tomto tiež spočíva ďalší rozmer duchovných textov. Vo svojej neohraničenosti a akoby neurčitosti sú totiž určené pre všetkých ľudí naraz a predsa pre každého z nich vyslovene individuálne. Môžeme to nazvať všeobsiahlosťou.

Ide o všeobsiahle sprostredkovávanie duchovných právd všetkým rovnako, avšak zároveň s predpokladom osobného a bytostne individuálneho uchopenia každým jednotlivým človekom.

Správny kňaz, kazateľ, alebo duchovný učiteľ teda nikomu nevnucuje svoj osobný a individuálny pohľad na vec. Ani nerobí nikoho závislým na svojom duchovnom vodcovstve.

Správny kňaz, kazateľ a duchovný učiteľ vedie ľudí k duchovnej samostatnosti. Nesnaží sa teda vytvárať zástup, ktorý práve on povedie, ale snaží sa o to, aby každá z jeho ovečiek našla svoju vlastnú cestu do raja a vydala sa po nej.

Je to presne tak, ako v prípade správneho majstra maliara, sochára, či hudobníka, ktorý nevychová svojich žiakov k tomu, aby boli takí istí, ako je on sám, ale k tomu, aby každý z nich našiel svoju vlastnú tvorivú individualitu.

Je preto veľmi nesprávne, ak sa nám niekto snaží nahovoriť, aby sme v uplatňovaní duchovných právd vo svojom vlastnom živote robili presne to, alebo ono. Nie je dobré, ak sa nám niekto snaží striktne vymedzovať, čo je správne a čo nie. Lebo keby to aj v skutočnosti správne bolo, takýto autoritatívny prístup vedie na jednej strane k určitému nadraďovaniu sa duchovných učiteľov a majstrov a na druhej strane k nesamostatnosti a neslobode duchovne usilujúcich. Vedie k neslobode ducha, ktorá ľudí oberá o ich vlastnú, duchovnú individualitu, prostredníctvom ktorej ako jedinej je možné dospieť k vlastnému, živému presvedčeniu.

Mnohokrát sa totiž vo svojom dobrom chcení snažia rôzni kňazi, kazatelia a duchovní učitelia uľahčovať cestu duchovne hľadajúcim tým, že im všetko striktne vymedzujú a to až do najmenších detailov. Tým im však nepomáhajú, ale v skutočnosti škodia, pretože im bránia v rozvinutí samostatnosti. Lebo takýto človek sa môže až príliš spoliehať na poučky a dobré rady niekoho iného, čím však časom stratí schopnosť raziť si svoju vlastnú cestu, duchovne dospieť, postaviť sa na vlastné nohy a stať sa zrelou, samostatnou duchovnou osobnosťou.

Svetlom inšpirované duchovné učenia všetky tieto skutočnosti zohľadňujú a práve preto často vyznievajú ich texty až tajomne a záhadne. Svetlom inšpirované duchovné pravdy v nich obsiahnuté zahaľujú pred nehodnými, ale odhaľujú ich čistým a detsky vnímavým. Zároveň tiež vedú ľudí k duchovnej samostatnosti, slobode a plnému rozvinutiu ich osobnej individuality.

Slepá poslušnosť, dogmatizmus a bezmyšlienkovité plnenie príkazov totiž v nijakom prípade nemôže priviesť človeka k bránam raja. Lebo raj je miestom duchovne zrelých, duchovne slobodných a plne individuálne rozvinutých osobností.