Písanie o živote …

Jestvuje množstvo ľudí, ktorí na sklonku svojho života zažívajú už len utrpenie. Dostavujú sa najrozličnejšie choroby, dostavuje sa bezvládnosť a starí ľudia sa stávajú odkázanými na iných.

Mladý a aktívny človek musí takéto niečo vnímať ako totálnu bezvýchodiskovosť. Ako bezvýchodiskovosť, ktorej jediným východiskom je už len smrť. A mnohokrát to podobným spôsobom vnímajú i samotní starí ľudia, ktorí sú vystavení tomuto prežívaniu.

Pod tlakom bezvýchodiskovosti, s víziou stupňujúcej sa choroby a bolestivého zomierania potom často zvažujú myšlienku dobrovoľného odchodu zo sveta. A sú aj takí, ktorí eutanáziu i uskutočnia, aby sa podľa ich názoru vyhli zbytočnému utrpeniu.

Eutanázia sa totiž súčasnému, modernému a materialistickému človeku javí z jeho uhla pohľadu ako dobré a humánne riešenie. Veď predsa aj zvieraťu, ktoré trpí a niet mu už pomoci zvykneme uľahčiť jeho utrpenie a smrťou ho od neho oslobodiť. Prečo by sme teda mali nechať trpieť ľudí, ak im už niet pomoci?

Áno, takto racionálne, ba dokonca i humánne sa musí javiť problém neskorej staroby materialistom a ateistom, avšak len preto, lebo nepoznajú pravý zmysel staroby, choroby, utrpenia, nemohúcnosti a čakania na vlastnú smrť. Zmysel, presahujúci materialisticko ateistické vnímanie sveta.

Skúsme sa teraz trochu vžiť do situácie veľmi starého človeka. Už dávno je za ním jeho kariéra a bývalá práca. Keď odišiel do dôchodku, z času na čas sa ešte stretával so svojimi kolegami, avšak teraz ho z nich navštevuje len málokto. Manželka, s ktorou si rozumel zomrela a keďže sa začali množiť zdravotné problémy a on sa nevedel sám o seba postarať, dali ho deti do domova dôchodcov. A pretože každé z jeho detí má dosť svojich vlastných starostí, ich návštevy bývajú čoraz redšie.

Mesiac čo mesiac ho pomaly opúšťajú sily a on sa stáva čoraz bezvládnejším. Kvôli nemohúcnosti musel zanechať i svoje posledné záujmy a koníčky. Už ho musia kŕmiť a asistovať mu pri základných telesných a hygienických potrebách. Trpko pociťuje vlastnú bezvládnosť a vôkol seba dennodenne vidí i nemohúcnosť iných, podobne postihnutých. Prežíva stav hlbokej vnútornej bezvýchodiskovosti, aký doteraz nemal v jeho živote obdobu. Nakoniec dospel do situácie, kedy začína vidieť ako jediné východisko smrť. Smrť očakáva ako vykúpenie, avšak na druhej strane sa jej predsa len bojí.

Aký má niečo takéhoto zmysel a v čom spočíva? A má to vôbec nejaký zmysel?

Má! A obrovský! Spočíva v tom, že človek, ktorý už takmer všetko stratil môže a má, práve pre stratu všetkého toho, čo pre neho v živote čosi znamenalo nájsť to najdôležitejšie a najpodstatnejšie. Nájsť to najdôležitejšie, čo jestvuje a čo pre zdanlivú dôležitosť všetkých ostatných vecí doteraz prehliadal.

Čo je to? Predsa dôvera v Boha? Dôvera a upnutie sa k Bohu, ako k tomu jedinému, čo ešte má zmysel a význam. Čo má zmysel a význam i vo chvíľach, kedy už všetko ostatné každý zmysel a význam dávno stratilo.

Áno, v utrpení neskorej staroby, v bolesti, nemohúcnosti, bezvýchodiskovosti a neraz i v strate vlastnej ľudskej dôstojnosti môže, ba dokonca má človek nájsť dôveru v Najvyššieho. Má sa k nemu upnúť celou silou svojej bytosti. Má doň vložiť všetku svoju nádej a celé svoje bytie. Treba ale zdôrazniť, že keby takýmto spôsobom uvažoval skôr, vo svojom aktívnom živote, jeho staroba by mohla byť úplne iná a on by nemusel tak trpieť.

Keďže ale pre lesk mnohých pozemských vecí, považovaných za tak veľmi dôležité opomenul to najdôležitejšie, musel napokon všetky tieto veci stratiť. Avšak cena nájdenia toho najpodstatnejšieho v ľudskom bytí je tak nesmierne veľká, že za ňu stojí i bezvýchodiskové utrpenie.

Toto utrpenie by však vôbec nemuselo prichádzať v takej vyhrotenej podobe, keby ľudia hľadali dôveru v Najvyššieho v predstihu. Ak to však neučinili, je práve všetko spomínané utrpenie staroby možné považovať za poslednú, veľkú milosť. Za poslednú veľkú šancu. Za poslednú veľkú príležitosť.

Z vyššie uvedených dôvodov je preto eutanázia zločinom, ktorý ľudí oberá o túto šancu. Lebo človek je človekom, to jest bytosťou, majúcou schopnosť hľadať a nájsť cestu k Bohu. Nájsť hlbokú dôveru v Neho. A učiniť tak môže do poslednej sekundy svojho života. Preto majú veľký zmysel i posledné hodiny, ba i posledné minúty každého ľudského života, nech už by boli doprevádzané akýmkoľvek utrpením.

Človeka, nachádzajúceho sa v takejto situácii nemožno v nijakom prípade porovnávať so zvieraťom, pretože za prvé, zviera nemá takú mieru sebauvedomenia ako človek a za druhé, nemá ani schopnosť vedomého hľadania a nájdenia cesty k Stvoriteľovi. Preto je možné jeho predsmrtné utrpenie zo súcitu skrátiť.

Dôvera v Boha! Čo to vlastne je? Je to dôvera v Dobro! V Dobro, ktoré nám umožňuje prežívať vedomú existenciu. A ten, kto dôveruje v Najvyššieho nemôže inak, ako viditeľne uplatňovať vznešený princíp Dobra vo všetkých situáciách svojho každodenného života.

Preto, aby sme mali poznanie a oporu v tom, čo týmto Dobrom v skutočnosti naozaj je nám bolo darované Desatoro a Kristovo učenie. V nich nájde každý, kto chce návod k tomu, ako správne žiť.

Kto teda dôveruje v Hospodina a uznáva ho ako najvyšší princíp Dobra, snaží sa podľa tohto princípu jednať, myslieť a žiť. Kto takto činí má dôveru v Hospodina a Hospodin ho sám zahrnie svojou dôverou. A táto dôvera mu bude svietiť ako jasné svetlo v jeho živote, bude ho životom doprevádzať a prinášať mu požehnanie.

A nakoniec sa stane Svetlo Najvyššieho poslednou nádejou človeka v hodine smrti. Nádejou, ktorá mu dá istotu pokračovania jeho ďalšieho, vedomého bytia.

Kto však dôveru v Hospodina v živote nenašiel, nehľadal a preto ju ani nemá, tomu budú ako posledná milosť a posledná šanca darované dni jeho staroby, choroby a nemohúcnosti. Možno potom túto dôveru nájde.