Písanie o živote …

Horúčavy tohto leta doliehajú na krajinu, na mestá i na dediny. Príroda trpí suchom, úroda je biedna. Ľudia sa však nad tým ani trochu nezamýšľajú. Práve naopak! Sú radi, že sa dovolenkové obdobie tak krásne vydarilo. V horúčave miest je na každom kroku možné vidieť sebavedome si vykračujúce mladé dievčatá, ale i staršie ženy, vystavujúce na obdiv svoje pekné telá. A každý, mimovoľne zachytený, obdivný pohľad zo strany mužov ich sebavedomie ešte pozdvihuje. Leto je krásne a všetko je presne tak, ako byť má. Leto je triumfom mladosti, krásy i telesnej dráždivosti, ktorá k tomu už akosi prirodzene patrí. Len sa dívajte, obdivujte a kochajte sa! Veď predsa život máme len jeden a preto si ho je treba poriadne užiť. A to po všetkých stránkach.

Čo sa však naozaj všetko skrýva za týmto sebavedomým tela? Čo sa skrýva za tými peknými, mladými a dráždivými telami mužov i žien, vystavaným na obdiv lačným pohľadom? Čo sa v skutočnosti všetko skrýva za takýmto druhom hodnôt?

Skrýva sa za tým duševná prázdnota, vnútorná malosť a plytkosť myslenia. Skrýva sa za tým povrchnosť myslenia, ktorá sa snaží upútať pozornosť povrchným a vonkajším spôsobom, pretože niet nič hodnotnejšieho, čo by bolo možné ponúknuť. Povrchné myslenie a duševná prázdnota môžu predsa ponúknuť len povrchnosť a prázdnotu. Len hodnoty, tomu zodpovedajúce. A po takýchto hodnotách s radosťou siahajú a obdivujú sa im opäť iba ľudia povrchní a prázdni.

Týmto každoročne opakovaným, letným sebavedomým predvádzaním vlastného tela sa však človek degraduje len na akúsi figurínu. Figurínu, podobnú figurínam vo výklade, po ktorých keď poklepete prstom zistíte, že sú vo vnútri duté. Sú duté a prázdne, pretože sú iba prázdnym vonkajším obalom, určeným k prezentácii zovňajšku.

Avšak človek by mal byť predsa len niečím viac! Človek by predsa nemal sám seba nikdy hodnotovo zdegradovať tak, aby klesol na úroveň dutej a prázdnej figuríny. Nemal by takto klesnúť ani v horúcich letných dňoch, v ktorých by si mal aj napriek horúčavám zachovať svoju ľudskú dôstojnosť.

A predsa človek na túto úroveň klesá. A predsa môžeme v lete vidieť plné ulice takýchto hrdo a pyšne sa nesúcich figurín, ktorých očividným, alebo možno aj podvedomým zámerom je upútať iných svojim zovňajškom. No a samozrejme, aj sa im to darí, pretože existuje až príliš mnoho ľudí, ktorí to dokážu oceniť. A nikoho z nich vôbec netrápi tragika duševnej prázdnoty a úbohosti, ktorá sa za tým skrýva.

Lebo akákoľvek snaha ľudí upútavať iných svojim zovňajškom a svojim telom je jasným príznakom prázdnoty vlastného vnútra. Pretože ten, kto nevlastni hodnoty vo svojom vnútri, ten je to podvedome nútený kompenzovať hodnotami vonkajšku a povrchu. A preto všade tam, kde je vidieť snahu upútať práve takýmto spôsobom, všade tam vládne vždy spravidla určitá miera väčšej, alebo menšej vnútornej prázdnoty. Lebo človek, pevne ukotvený v pravých, hlbokých a skutočných hodnotách nemá potrebu a ani snahu upútavať iných hodnotami vonkajšieho charakteru. Jednoducho nemá si potrebu nič navonok dokazovať.

A tento problém, problém hlbokej vnútornej prázdnoty, ktorú sa snažíme podvedome kompenzovať leskom vonkajšku a iba čisto vonkajšou fasádou, bez opory skutočných vnútorných hodnôt, tento problém je problémom celej našej civilizácie. Aj ona je dutá a prázdna. Je nenaplnená a neukotvená v pravých hodnotách, a preto nevyhnutne pociťujúca potrebu oslniť a ohúriť vonkajším leskom. Ním chce zastrieť svoj vnútorný handicap.

A práve z tohto dôvodu niekto vystavuje v lete na obdiv svoje telo, iný sa pýši svojim autom, ďalší svojim novým mobilom alebo tabletom, ďalší zase svojou atraktívnou dovolenku, svojim značkovým oblečením, topánkami, kabelkou, či hodinkami za tisíc Eur, a tak ďalej, a tak ďalej.

Honosným, nádherne vyzdobeným, ale úplne prázdnym a dutým džbánom je táto civilizácia so všetkými jej povrchnými a plytkými hodnotami, pyšne vystavovanými na obdiv.

Plnými prázdnych a dutých, ale pyšne a sebavedome sa nesúcich figurín sú mestá, ponorené do letných horúčav. Tieto figuríny sú živými obrazmi celej našej civilizácie, zameranej iba na to povrchné a vonkajšie. Civilizácie hodnotovo vyprahnutej, vnútorne prázdnej a dutej. Civilizácie, ktorá sa podvedome snaží zastrieť svojim vonkajším leskom vlastnú vnútornú prázdnotu. Civilizácie, ktorá sa skláňa pred pseudohodnotami, ako mať čo najviac, niečo znamenať, niečo si dovoliť a niečo si užiť. Civilizácie, ktorá pohŕda skutočnými a pravých hodnotami, ako je česť, spravodlivosť, ľudskosť, ohľaduplnosť, skromnosť a jednoduchosť. A čím je naša civilizácia vnútorne prázdnejšou, tým intenzívnejšie sa usiluje navonok oslniť.

Mnohým dutým a prázdnym figurínam dneška, ako i mnohým tým, ktorí sa dali vo svojej povrchnosti strhnúť ich príkladom bez toho, že by o všetkom hlbšie uvažovali, mnohým takýmto ľuďom sa budú javiť skutočné a pravé hodnoty, ako je česť, spravodlivosť, ľudskosť, ohľaduplnosť, skromnosť a jednoduchosť príliš zastaralými a málo atraktívnymi. Jednoducho nehodnými nasledovania, pretože im chýba nablýskaný les povrchu.

Ak sa však ľudia nezastavia, nepouvažujú a nechajú sa slepo viesť týmto všeobecne zaužívaným, zhubným trendom, doslova premárnia celý svoj život štvaním sa za niečím, čo nemá vôbec nijakú hodnotu, iba sa to na hodnotné hrá. Iba to hodnoty predstiera.

Ako dlho je však možné žiť v takomto sebaklame? Ako dlho je možné si nahovárať a dať si nahovárať, že je hodnotou to, čo v skutočnosti nijakú hodnotu nemá?

Prežívanie šťastia, ktoré si sami pre seba a pre svojich najbližších tak veľmi prajeme je totiž spojené iba s uznávaním a žitím skutočných hodnôt. Pravé šťastie je odmenou a ovocím nášho úsilia o spravodlivosť, česť, ľudskosť, ohľaduplnosť, skromnosť a jednoduchosť. Kto sa o tieto hodnoty nesnaží a neuznáva ich, ten nemôže nikdy dospieť k skutočnému šťastiu, harmónii a vnútornému mieru. Ten zostane navždy prázdny, nenaplnený a nešťastný, i keby snáď vlastnil mnohé z toho, čo sa zdá byť veľkým a hodnotným v očiach ľudí tohto sveta.

Veľká spravodlivosť spočíva v tom, že ku skutočnému šťastiu môže dospieť iba spravodlivý! Inými slovami povedané, iba ten, kto naplní svoj život pravými hodnotami.

Tí, ktorí týmito hodnotami opovrhnú a ženú sa iba za vonkajším leskom dostanú svoju odmenu a nájdu svoje zadosťučinenie iba v tom vonkajšom a povrchnom. Takýto ľudia môžu nájsť sebauspokojenie, ale nikdy nie pravé šťatie. To zostane od nich navždy vzdialené. To je totiž neoddeliteľne spojené iba so skutočnými a pravými hodnotami.

Takto nemeniteľne je to vtlačené do chodu spravodlivých zákonov univerza. Iba pravé hodnoty prinášajú šťastie, avšak hodnoty nepravé iba úspech, zadosťučinenie, alebo pýchu. Ale pravé šťastie nikdy! V tomto smere bude musieť zostať vnútro takýchto ľudí navždy nenaplnené. Nenaplnené dovtedy, kým u nich nenastane obrat k pravým hodnotám. V tomto spočíva spravodlivosť, ktorú nemožno nijako obísť, ani oklamať.

Každý z nás má právo slobodnej voľby a preto si môže vybrať cestu, po ktorej chce vo svojom živote kráčať. Buď to bude cesta pravých hodnôt, po ktorej dospeje k šťastiu, alebo to bude cesta hodnôt nepravých, plytkých a prázdnych, prostredníctvom ktorých však skutočného šťastia nikdy nedosiahne. A preto, v súlade s Vyššou Spravodlivosťou, musí zostať takýto človek vnútorne nenaplneným a prázdnym, keby hoci aj celý svet získal.

PS. Tento text vznikol zo súcitu k ľuďom, ktorí si myslia, že majú veľmi mnoho a sú na to aj patrične hrdí. Avšak v skutočnosti nemajú vôbec nič a sú až bolestným spôsobom potrebnými pomoci. Potrebnými pomoci, spočívajúcej v rozpoznaní osudového hodnotového omylu, v ktorom tak slepo žijú.