Založ si blog

O anti kresťanskom správaní kresťanov

Existujú ľudia, ktorí v širokospektrálnej sfére duchovna hľadajú to správne. To, čo sa podľa možností čo najviac približuje k pravde, pretože žiaľ, v tejto oblasti sa nachádza i veľké množstvo nesprávneho, falošného a pokriveného. Opatrnosť je teda absolútne na mieste.

Ak sa nám však podarí prepracovať s cez mnohý balast až ku kresťanským hodnotám, čiže k tomu, čo v skutočnosti stojí duchovne najvyššie a začneme s hlbším skúmaním tohto učenia, nevyhnutne sa dostaneme do kontaktu aj s jeho prívržencami. A najmä s tým, ako sa oni správajú k tejto náuke.

Hľadajúci veľmi rýchlo pochopia, že k základným pilierom kresťanstva prináleží Desatoro prikázaní. V nich je stručne vyjadrené to najpodstatnejšieho, o čo má človek usilovať a akým má byť, aby kráčal duchovne nahor.

Ale žiaľ, veľmi sklamaný a pomýlený musí byť každý vážne hľadajúci z nepochopiteľného správania ľudí, nazývajúcich sa kresťanmi práve vo vzťahu k tomu, čo vyžadujú prikázania. Celkom konkrétne trebárs hneď to druhé, ktoré nabáda k úcte k menu Pána. Ktoré upozorňuje, že toto meno nemá byť v nijakom prípade brané nadarmo.

V najostrejšom protiklade s požiadavkou úcty k menu Pána, jasne definovanej v druhom prikázaní je však toto meno vyslovované jeho „prívržencami“ aj stokrát za deň. A to pri najbanálnejších príležitostiach, pričom mnohí si už dokonca ani neuvedomujú svoje nesprávne jednanie a považujú ho len za akúsi bezvýznamnú malichernosť.

Vážne duchovne hľadajúci, nezaujato pozorujúci reálny stav vecí však musí zostať v značných rozpakoch nad neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou stúpencov kresťanských náuk voči požiadavkám ich Pána. Nutne si musí položiť otázku: má pre týchto ľudí ich viera vôbec nejakú vážnosť? Má pre nich nejakú cenu?

Veď ak sa vo svojej ľahkomyseľnosti mnohokrát za deň previnia voči jednému z prvých prikázaní, ktorého zachovávanie ani nevyžaduje až takú veľkú námahu, iba dať si trochu pozor na ústa, ako vážne a dôsledne budú brať všetky ostatné prikázania? Veď predsa z ich ľahkomyseľného vzťahu k jednému z nich sa dá odvodiť prístup a vzťah ku všetkým ostatným.

Takéto jednanie veriacich však svedčí až príliš jednoznačne o povrchnom prístupe k vlastnej viere a o nezáujme prenikať hlbšie do jej podstaty. Chýba vážnejšie osobné úsilie vo veciach viery a preto všetko zostáva iba na povrchu. Navonok sa teda síce ľudia formálne hlásia ku kresťanstvu, avšak vnútorne tomu chýba život. Chýba tomu hlbší záujem, hlbšia vážnosť a samostatnejší prístup, bez ktorého nemožno dospieť k vlastnému, živému presvedčeniu.

A ak si náš zmienený, duchovne hľadajúci bude ešte detailnejšie všímať správanie kresťanov, s veľkým prekvapením zistí, že aj napriek dennodenne sa opakujúcim previneniam proti základným pilierom vlastnej náuky zostávajú neochvejne presvedčení o istote svojho spasenia. Je však otázne, odkiaľ čerpajú svoju istotu, že vojdú do kráľovstva svojho Pána, ak nikdy nerešpektovali ním stanovenú povinnosť mať v náležitej úcte jeho meno. Veď predsa na nutnosť brať túto vec naozaj vážne boli upozornení i druhou vetou Otčenáša. Ňou svojmu Pánovi sľubujú: Posväť sa meno tvoje!

Jeho meno by teda malo byť pre nich sväté. Malo by byť vyslovované iba s najväčšou vrúcnosťou a úctou. Trebárs ako za čias Mojžiša, kedy mohlo byť vyslovené iba raz za rok a ľud, zúčastnený na pobožnosti padol v tej chvíli na kolená.

Prečo sa s týmto, vo všetkých kresťanských cirkvách tak veľmi rozšíreným nešvárom laxného prístupu k druhému prikázaniu neurobil doteraz poriadok? Môžu potom veriaci skutočne stáť pevne vo svojej viere, ak im unikajú tie najelementárnejšie veci? A je nakoniec celé kresťanstvo naozaj pevné, keď sa jeden z jeho základných kameňov úcty k menu Najvyššieho tak povážlivo kýva? A nemali by snáď duchovní pastieri, kazatelia a správcovia najrozličnejších kresťanských cirkví ísť v tomto smere príkladom? Nemali by sami oveľa úzkostlivejšie zvažovať, či veľkosť a vznešenosť mena Pána skutočne zodpovedá situácii, v ktorej sa ho hodlajú vysloviť? Jeho časté a neuvážené opakovanie, hoci aj v kostoloch totiž prispieva k jeho zovšedneniu a ku skĺznutiu medzi bežné, každodenné slová.

Posväť sa meno tvoje!“ – znamená predsa povinnosť precítiť, či je daná chvíľa naozaj hodná k vysloveniu jedného z najvznešenejších pojmov, aké vôbec existujú. Aký smú ľudské ústa vôbec vysloviť! Platí to pre každého bez výnimky, ale dvojnásobne pre kňazov všetkých cirkví. Lebo nakoniec ani postavenie v cirkevnej hierarchii nemôže nikoho uchrániť pred prekračovaním druhého prikázania. Práve naopak! Kto viac dostal, od toho sa bude i viac požadovať.

A mimochodom, v evanjeliách môžeme tiež čítať: Kto pozná moje Slovo, ale nekoná podľa neho, lepšie by mu bolo, keby ho vôbec nepoznal.“

To znamená, že tí, ktorí poznali znenie druhého prikázania a svojim vyslovovaním modlitby Otčenáš zároveň sľubovali zachovávanie posvätnej úcty voči menu Najvyššieho, títo nemôžu čakať nijaké ospravedlnenie, pretože svojim povrchným prístupom ho vedome strhávali medzi obyčajné, banálne pojmy. A to už ani nehovoriac o nadávaní a zlorečení! Nie je možné, aby za toto všetko neniesli svoj diel zodpovednosti.

Ale je tu ešte druhá smutná vec. A síce, že takéto pokrytecké chovanie musí mať neblahý, či dokonca až odstrašujúci vplyv na všetkých duchovne hľadajúcich, ktorí sa snažia urobiť si obraz o kresťanstve a kresťanoch. Títo ľudia totiž na základe jednoduchého pozorovania musia vidieť ostrý rozpor medzi základnými piliermi kresťanského učenia a bežným životom ľudí, hlásiacich sa ku kresťanstvu.

A citlivý, vnímavý človek, vidiaci toto všetko môže nakoniec cúvnuť. Farizejské správanie stúpencov ho totiž odradí od učenia, ktoré by pri jeho správnom pochopení a uplatňovaní muselo nevyhnutne priniesť obrovské množstvo pozitívnych zmien v jeho osobnom živote. A to je potom obrovská škoda.

Neuveriteľné! Doteraz nevieme, čím Otčenáš v skutočnosti je!

19.11.2020

Ak sa na to spýtame ľudí, povedia že je to modlitba. Ale to je zásadný omyl! To nie je vôbec modlitba! To nie je čosi, čo má byť mechanicky odriekané v domnení, že práve skladbou týchto slov sa správne modlíme tak, ako nás naučil Pán. Otčenáš je v skutočnosti niečím oveľa obsažnejším! Je to praktický návod, ako má človek žiť a o aké hodnoty má vo svojom [...]

Neprípustné zotrvávanie v nevedomosti a jej ospravedlňovanie

16.11.2020

Vždy zbystrím pozornosť, keď sa napríklad v rozhlase hovorí o zásadných otázkach ľudského bytia. Keď sa hovorí trebárs o smrti a o tom, čo je po nej. Keď sa hovorí o Stvoriteľovi a o tom, či existuje alebo nie. Keď sa hovorí o utrpení alebo o zmysle života a podobne. Vždy však bývam z týchto debát sklamaný a rozčarovaný, pretože vo mne budia dojem, že v nich ani [...]

Budúcnosť nie je hádankou! Dá sa predpovedať! Ako?

09.11.2020

Žijeme v dobe informačného nadbytku a každý, kto chce mať aký taký prehľad, musí sledovať svetové a domáce dianie takmer každý deň. A kto sa o to chce zaujímať viac, musí tomu venovať pomerne dosť času a porovnávať si napríklad informácie z väčšinových médií s informáciami z médií alternatívnych. Existuje však ešte aj iná cesta, ako byť v obraze. Cesta, [...]

Jake Sullivan, Joe Biden

Biden: Sme pripravení viesť svet

24.11.2020 20:54

Novozvolený americký prezident Joe Biden predstavil svoj národnobezpečnostný tím. "Sme pripravení viesť svet, nie ustupovať z neho," uviedol.

Ide o pravdu, Juraj Kopáček

Virológ Kopáček v Ide o pravdu: Vedcom dochádza trpezlivosť

24.11.2020 20:00

„Pochopil by som spor o plán v boji s pandémiou medzi koalíciou a opozíciou. Ale súboj v koalícií nechápem,“ povedal v Ide o pravdu Juraj Kopáček zo SAV.

BBC

Do rebríčka 100 najvplyvnejších žien sa dostali aj Marinová a Cichanovská

24.11.2020 19:33

Rebríček stovky najvplyvnejších žien roka 2020 zostavila britská spravodajská stanica BBC.

Fico, Kamenický

Smeru sa nepozdáva ani jeden z kandidátov na generálneho prokurátora

24.11.2020 19:00

Zákony, týkajúce sa sociálnych opatrení, sú podľa Fica v súčasnosti oveľa dôležitejšie, ako otázky nového vedenia GP.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 454
Celková čítanosť: 1007306x
Priemerná čítanosť článkov: 2219x

Autor blogu

Kategórie