Pre dnešných mladých ľudí sú ich rodné okresné mestá zapadákov. A to už ani nehovoriac o dedinách. A preto sa snažia čo najskôr ujsť tam, kde je podľa nich skutočný a plnohodnotný život. Čiže do veľkých miest, alebo do zahraničia. Tam to totiž naozaj žije! Tam sa je kde zabaviť, rozptýliť, nájsť si prácu a tak ďalej.
A predsa je tento názor nesprávny, aj keď ide o názor väčšinový. Niežeby mladí ľudia nemali ísť do sveta, nemali niečo skúsiť a niečo zažiť, ale treba vedieť, že pravá plnohodnotnosť života je absolútne rovnako dosažiteľná z každého miesta na zemi, nech by sa na prvý pohľad javilo ako ten najzabudnutejší zapadákov.
A je zaujímavé, že práve z týchto takzvaných zapadákovov má človek neraz oveľa bližšie k tomu najdôležitejšiemu a najpodstatnejšiemu, čo v jeho živote vôbec jestvuje. A síce k Bohu! K nemu je zo všetkých miest na zemi rovnako ďaleko! K nemu je zovšadiaľ rovnako blízko! V tomto smere niet nijakého rozdielu a znevýhodnenia. V tomto smere vládne absolútna spravodlivosť. V tomto smere neexistuje žiaden zapadákov.
Ba dokonca je to paradoxne skôr naopak, pretože dedinská starenka, ktorá ide do kostolíka, pretože koniec koncov okrem neho ani veľmi kde ísť nemá, táto starenka je omnoho bližšie k dosiahnutiu plnosti vlastného života, ako mladý človek vo veľkom meste s jeho najrozmanitejšími možnosťami užívania si a trávenia voľného času. Lebo budovanie vzťahu človeka k Bohu je v tichu vidieka, v jeho prirodzenej prostote akosi oveľa ľahšie a jednoduchšie, ako vo veľkých mestských aglomeráciách, kde túto základnú povinnosť každého vedomého tvora voči svojmu Tvorcovi prehlušuje šum vecí ľudských.
Veľkomestská koncentrácia ľudských prianí, túžob, ambícií, nálad, potrieb, názorov a ešte mnohých iných vecí totiž prekrýva tichú túžbu duše po Bohu. V hektickom kolotoči mestského života plného práce, kultúry, zábavy a užívania v mnohých prípadoch napokon zanikne a je v človeku udusené to najdôležitejšie, čo sa môže plne rozvinúť a rozkvitnúť len v tichu, v pokoji a v prirodzenej jednoduchosti bytia.
Všetko je teda úplne inak! A síce práve tak, ako sa o tom píše v Písme. To totiž, čo sa ľuďom javí ako veľké, atraktívne, výnimočne a zaujímavé je v skutočnosti malé a ničotné. A naopak to, čo sa im javí ako malé, ničotné a nezaujímavé je v skutočnosti veľké. A preto budú tiež prví poslednými a poslední prvými.
Lebo nie je náhoda, že práve na dedinách je oveľa viacej ľudí veriacich v Stvoriteľa, ako v mestách. A preto sú neraz práve mestá jedným veľkým duchovným zapadákovom, plným materializmu, karierizmu a čisto rozumových snáh, zatiaľ čo „zapadákovy“ dedín predstavujú prostredie, v ktorom si môže človek oveľa jednoduchšie vybudovať vzťah k Stvoriteľovi, na ktorom ako jedinom prednostne záleží.
A všimnime si ešte jednu vec, a síce starobu. Starobu, kedy sa mnohí ľudia dostanú na perifériu života a ich existencia sa obmedzí na pár metrov štvorcových. To sa mnohým, najmä mladším ľuďom môže javiť ako zúfalé. A predsa to zúfalé nie je, pretože aj na sklonku života nám stále zostáva na dosah to najpodstatnejšie a najdôležitejšie: možnosť budovania si vzťahu k Bohu! Možnosť približovania sa k Nemu, prostredníctvom poznávania jeho Vôle, jeho Zákonov a jeho plánov s človekom. Možnosť pochopenia pravého zmyslu bytia.
Veľká Spravodlivosť Najvyššieho dbala teda dôsledne na to, aby človek v každom veku, v každom spoločenskom postavení, každej vzdelanostnej úrovne a z každého miesta na zemi mal vždy rovnako ďaleko, alebo rovnako blízko k tomu najdôležitejšiemu a najpodstatnejšiemu. K Bohu! V tomto smere vládne dokonalá spravodlivosť! V tomto smere majú všetci rovnakú príležitosť! Príležitosť k nájdeniu a poznaniu zmyslu svojho bytia, ktorý je spojený s realitou existencie Stvoriteľa so všetkými dôsledkami, ktoré z toho pre nás vyplývajú.
Tento pravý zmysel bytia je však na míle vzdialený od toho, čo ľudia v súčasnosti považujú za prioritné a dominantné. Kvôli čomu premrhajú celý svoj pozemský život na ničotnosti. Na ničotnosti síce zdanlivo veľké a hodnotné v očiach ľudských, ale nesmierne malé, ba až smiešne malicherné v očiach Pána.
Celá debata | RSS tejto debaty