Židovský národ sa stal v dávnych dobách národom povolaným. Povolaným spomedzi všetkých národov sveta. Stal sa duchovne povolaným. Ale žiaľ, nakoniec nesplnil to, k čomu bolo povolaný. Stalo sa tak presne v zmysle slov: je veľa povolaných, ale len málo vyvolených. Vyvolení sú totiž tí, ktorí dokázali aj skutočne reálne naplniť svoje povolanie k niečomu veľkému. To ale židia nedokázali.
Poďme však pekne po poriadku a ukážme si, prečo mal židovský národ v minulosti takéto výsadné postavenie. Jeho výnimočnosť spočívala v napojení smerom nahor. Alebo ešte výstižnejšie vyjadrené, vo výške napojenia smerom nahor.
Nad našim hmotným a fyzickým svetom sa totiž nachádza viacero jemnejších úrovní, alebo svetov. Bezprostredne nad najhrubšou hmotnosťou, v ktorej v súčasnosti žijeme, existuje druhý svet. Ide o úroveň hmoty jemnejšej, než je tá naša fyzická. Tam odchádzajú duše ľudí po smrti, čiže po odložení fyzického tela.
Smrťou sa naša duša vyzlieka z tela ako zo šiat a nahá, obnažená, to jest taká, aká v skutočnosti je, odchádza na druhý svet do jemnohmotnej úrovne, kde je zaradená presne podľa svojej hodnoty. Kvalitné, čiže pozitívne, cnostné a ušľachtilé ľudské duše sú zaradené do vysokých jemnohmotných úrovní a nekvalitné, čiže negatívne, necnostné a neušľachtilé ľudské duše sú zaradené do nízkych jemnohmotných úrovní. Tieto úrovne pomenovali súhrnne všetky náboženstvá veľmi výstižnými a jednoduchými pojmami: nebo a peklo.
Nad druhým svetom, čiže nad úrovňou jemnohmonosti, sa však nachádza ďalšia, ešte jemnejšia úroveň. Ide o úroveň kráľovstva nebeského. Táto úroveň má mnoho pomenovaní, ako trebárs ríša Ducha, indické Védy ju nazývajú úrovňou poznania a Budha ju nazval nirvánou. Nazýva sa tiež večnosťou, ríšou Svetla a podobne. Do nej odchádzajú maximálne zdokonalené ľudské duše, ktoré dozreli k svojej dokonalosti vo vysokých úrovniach jemnohmotnosti, aby potom, po opustení hmotnosti, ďalej pokračovali vo večnom, radostnom a tvorivom bytí.
Dosiahnutie tejto méty je skutočným zmyslom života každého z nás. Je tým jediným na čom naozaj záleží. Každý iný, ľuďmi vymyslený „zmysel života“ je len ich vlastnou predstavou, za ktorou sa ženú, a kvôli ktorej strácajú drahocenný čas, určený na dosiahnutie a naplnenie skutočného zmyslu nášho bytia, spočívajúcom v dosiahnutí večného kráľovstva nebeského.
Ale to stále ešte nie je všetko, pretože nad úrovňou kráľovstva nebeského sa nachádza ešte jemnejšia úroveň. Je to božská ríša. Ide o nesmierne rozľahlú a vznešenú úroveň, do ktorej však už nemá prístup žiadna ľudská osobnosť, pretože človek je bytosť duchovná, a jeho miesto je vymedzené iba v hraniciach duchovnej ríše. No a nad božskou ríšou sa nachádza Stvoriteľ samotný.
Takto to vyzerá z pohľadu zo zeme smerom nahor. Nad pozemskou úrovňou máme teda úroveň jemnej hmotnosti s peklom a nebom, nad ňou úroveň večného kráľovstva nebeského, nad ňou božskú ríšu a nad ňou Stvoriteľa. Toto všetko sa nachádza nad nami, obrazne vyjadrené, nad našimi hlavami. My sme teraz na zemi ako na dne oceána, ale keď naša duša odloží fyzické telo a začne stúpať nahor, pochopí, spozná a uvedomí si existenciu všetkých týchto úrovní.
Avšak len vtedy, keď je cnostná a môže naozaj stúpať, pretože keď nie je cnostná, zostane uväznená a nevedomá v nízkych úrovniach jemnej hmotnosti.
Všetko toto je nutné poznať, aby sme pochopili, v čom spočívala výnimočnosť židovského národa. A ona spočívala, ako už bolo v úvode naznačené, vo výške napojenia smerom nahor.
Indické védy a budhizmus mali napojenie do úrovne Svetla poznania, do nirvány, ako to oni nazývajú, čiže do úrovne večnej ríše Ducha a do kráľovstva nebeského. Je to úroveň vznešená a vysoká, predstavujúca vrchol všetkého, čo môže človek pri svojom maximálnom duchovnom zdokonalení dosiahnuť. Ak sa človek dokáže skrze svoj cnostný pozemský život vnútorne spojiť s touto úrovňou a s bytosťami tam žijúcimi, môže odtiaľ čerpať všetko, čo duchovne potrebuje, aby správnym spôsobom stúpal vo svojom vývoji nahor, a po odložení svojho fyzického tela mohol vstúpiť do tejto úrovne. To je prípad Budhu a mnohých iných indických védskych majstrov, jogínov, alebo takzvaných „svätcov“. Ich učenie bolo čerpané z večnej ríše Ducha a pozemským ľuďom ukazovalo cestu, ako sa do tejto ríše dostať. V tomto sa skrýva veľkosť a vznešenosť indickej duchovnosti.
Výnimočnosť židovského národa však spočívala v jeho oveľa vyššom napojení. V napojení priamo na Stvoriteľa a Tvorcu všetkého. V napojení na Hospodina, Pána svetov a zástupov. Spočívala v pochopení, že jedine On je tým Najvyšším, čo vôbec jestvuje. Aj hoci v tom čase, alebo už dávno pred tým existovala v Indii prepracovaná filozofia Véd, vnútorné zrenie židovského národa dokázalo nájsť napojenie až k samotnému Stvoriteľovi.
Treba však povedať, že mnohé národy sveta mali tušenie o existencii jediného Stvoriteľa, a ich tušenie bolo viac alebo menej jasné, avšak v tom čase dokázal jedine židovský národ vstúpiť do priameho vnútorného kontaktu s Najvyšším.
Kontakt so Stvoriteľom a vzťah k nemu! To bolo v tých časoch na zemi niečo nevídané! A práve preto sa stal židovský národ povolaným spomedzi všetkých národov.
Keď sa Ježiša pýtali, čo je pre život človeka na zemi najdôležitejšie, hovoril o dvoch veciach. Na prvom mieste spomenul lásku k Stvoriteľovi a na druhom mieste lásku k blížnemu. Hovoril o tom, že sa máme naučiť milovať svojho Pána celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou. Hovoril o ňom ako o našom veľkom spoločnom Otcovi nebeskom, ku ktorému máme s dôverou vnútorne vzhliadať. Všetko toto hovorí o budovaní úzkeho vzťahu duše človeka k jedinému Stvoriteľovi, tróniacemu vysoko nad všetkými svetmi a úrovňami. O budovaní lásky k Nemu. Takéto niečo nenájdete vo východných náboženstvách, zatiaľ čo budovanie vzťahu k Hospodinovi a hľadanie lásky k Nemu je podstatou Starého i Nového Zákona.
No a práve pre túto svojou výšku napojenia smerom nahor boli židia povolaní k veľkým veciam. Boli povolaní k duchovnému vedeniu civilizácie. Svoju veľkú úlohu však mohli naplniť jedine prostredníctvom skromnosti a pokory, a nie prostredníctvom ješitnosti, domýšľavosti a samoľúbosti, ktoré sú tak veľmi rozšírené medzi všetkými ľuďmi našej planéty.
Ich ješitnosť im znemožnila poznať Mesiáša, a ich domýšľavosť a samoľúbosť ho dohnala k smrti na kríži. Židovský národ tragicky zlyhal, pretože práve pod vedením Ježiša Krista a jeho Slova sa mal stať národom, ktorý sa z národa povolaného stane národom vyvoleným. Ktorý svojim životom podľa učenia Ježiša Krista ukáže všetkým národom sveta vzor toho, ako majú žiť ľudia správne na zemi.
V tomto všetkom židovský národ sklamal, avšak paradoxne, napriek tomu sa domnieva, že jeho výlučnosť stále trvá. Pyšne ľpie na svojej výlučnosti a na svojej dávnej povolanosti, ktorá je však už absolútne neaktuálna.
Smutným svedectvom jeho omylu, spočívajúcim v zámene duchovného vodcovstva civilizácie za vodcovstvo materiálne sú „Protokoly Sionských mudrcov“. V nich sa dopodrobna píše, ako dosiahnuť reálnej nadvlády židovstva nad svetom. A i keď mnohí tvrdia, že „Protokoly Sionských mudrcov“ sú podvrh, zarážajúce je, že mnohé z toho o čom sa v nich píše, sa aj reálne uskutočňuje.
Aj preto nie sú židia v obľube! Svoje obrovské duchovné, mentálne, organizačné, podnikateľské a iné schopnosti totiž nevyužili k šíreniu vlády Svetla, ale naopak, zneužili ich, aby sa oni sami stali vládcami. Preto židia dávno stratili svoje povolanie k veľkým duchovným činom, a toto povolanie prešlo na iný národ, ktorý to tiež neuniesol a zlyhal.
Išlo o národ, ktorý namiesto duchovnej svetovlády usiloval o svetovládu mocenskú, a uvrhol celý svet o nešťastia. Aj v tomto národe bolo totiž živé tušenie o jeho výnimočnosti, ale jeho výnimočnosť nebola zrealizovaná správnym, čiže duchovným spôsobom, ale nesprávnym snažením o ovládnutie a podmanenie si celého sveta. Ale to je už úplne iná téma.