Priateľstvo robí náš život krajším. Dobrý priateľ vie potešiť, aj napomenúť. Ale hlavne je tu práve vtedy, keď potrebujeme poradiť, alebo sa len zdôveriť s tým, čo práve prežívame.
„Rozhodol som sa, keď som všetko znova dôkladne prešiel, že ti to v pravom slede objasním vznešený Theofil, aby si poznal hodnovernosť toho, v čom si bol vyučovaný.“ (Lukáš 1,3 + 4)
Pri čítaní úvodných slov Lukášovho evanjelia mám pocit, že tento lekár musel byť Theofilovi dobrým priateľom. Spísanie evanjelia ho muselo stáť veľa času a energie. On ale navyše overoval všetko, čo vo svojom diele uvádza u očitých svedkov, aby náhodou svojho priateľa neuviedol do omylu.
Tento kratučký úvodný text nám všetkým nastavuje dosť nepríjemne zrkadlo. Skúsme totiž porozmýšľať nad tým, nakoľko si vždy overujeme to, čo hovoríme. Spomeňme si hlavne na rozhovory so svojimi blízkymi, kde môžem naozaj otvorene hovoriť tak, „ako nám zobák narástol“.
Žijeme v dobe, v ktorej sa veľmi nehľadí na to, akú váhu má naše slovo. Každý predsa vie, že sa mnohokrát nevypláca veriť všetkému tomu, čo počujeme. Doba, kedy sa v novinách písala pravda je už dávno preč. Ale prečo by sme si s tým mali robiť starosti práve my?
Napriek tomu si myslím, že by sme si z Lukáša mali vziať príklad. Namiesto toho, aby sme iba mechanicky opakovali to, čo sme niekde čítali alebo počuli, by bolo možno dobré overiť si, či je to naozaj pravda. A bolo by dobré učiniť tak skôr, než tieto informácie pošleme ďalej. A to nielen vtedy, ak hovoríme s priateľmi.
Stáva sa, že každému z nás občas naozaj utečú slová, ktoré by sme radšej vzali späť. Učme sa preto omnoho viac vážiť si pravdivosti vlastných slov, aby naše slová mohli mať svoju váhu.